MARTIN UŽÁK | 07.07.2018
Ak si odmyslíme niekoľko prvých júlových dní, kedy sa podpisujú najžiadanejší voľní hráči, mesiac júl patrí medzi najpokojnejšie mesiace v NHL. Keď sa ale na tento mesiac pozrieme z historického hľadiska, objavíme v ňom mnoho zaujímavých udalostí, ktoré si zasluhujú zmienku.
Red Wings poslali do Chicaga päticu Pete Babando, Al Dewsbury, Harry Lumley, Don Morrison, Jack Stewart a na oplátku ich posilnili Bob Goldman, "Sugar Jim" Henry, Metro Prystai a Gaye Stewart.
Red Wings prišli v tejto výmene o niekoľko známych hráčov - napríklad Babando bol tým slávnym mužom, ktorý im vystrelil výhru Stanley Cupu 1950 v druhom predĺžení siedmeho zápasu, Harry Lumley hájil ich bránu a Jack Stewart im okrem finále 1950 pomohol vyhrať aj finále 1943. Z tejto výmeny ale napokon vyťažili presne to, čo potrebovali, keďže bek Goldham a útočník Prystai im v nasledujúcich rokoch pomohli k ďalším celkovým víťazstvám v play-off (napríklad Goldham im pomohol k všetkým trom ďalším ziskom Stanley Cupu do roku 1955).
Sawchuk odišiel z Detroitu po prvýkrát v júni 1955 krátko po tom, ako pomohol Red Wings vyhrať tretí Stanley Cup v priebehu štyroch rokov a dočkal sa svojej tretej Vezina Trophy pre najlepšieho gólmana NHL. Red Wings sa ho rozhodli získať späť z tímu Boston Bruins o viac ako dva roky neskôr - dňa 10. júla 1957. Celý proces výmeny bol doťahovaný ešte ďalšie dva týždne. Táto výmena Red Wings nakoniec vyšla poriadne draho, pretože museli obetovať bližšie nešpecifikovanú hotovosť a talentovaného mladíka Johnnyho Bucyka.
Zatiaľ čo Sawchuk mal to najlepšie dávno za sebou a s Red Wings už nikdy viac nevyhral strieborný pohár ani významnú individuálnu trofej, Bucyk nastrieľal v NHL viac ako 550 gólov a stal sa jednou z najväčších legiend Boston Bruins.
Lindsay a Hall boli vymenení dňa 23. júla 1957 k Chicago Black Hawks, do jednoznačne najhoršieho celku sezóny 1956/57. Adams ich vymenil za štvoricu Hank Bassen, Forbes Kennedy, Bill Preston a Johnny Wilson. Slávny Wilson sa do Detroitu vrátil po dvoch rokoch, ale ostatní žiadnu veľkú kariéru neurobili. A Detroit Red Wings za krutovlády Jacka Adamsa už nikdy viac Stanley Cup nevyhrali.
Devellano sa stal v poradí ôsmym generálnym manažérom v histórii klubu. Red Wings pod jeho vedením postupne začali pochovávať svoju neslávne známu mŕtvu éru a v rokoch 1987 a 1988 postúpili do konferenčného finále. Devellano zostal vo funkcii do 13. júla 1990, kedy ho nahradil Bryan Murray. Od júna 1994 do júla 1997 vykonával funkciu generálneho manažéra Red Wings opäť, tentoraz spoločne s hlavným trénerom Scottym Bowmanom.
S Černíkom najskôr počítali Quebec Nordiques, ale napokon ho 6. júla 1984 vymenili do Detroitu za bližšie nešpecifikovanú hotovosť. Chalupa a Černík vďaka tomu opäť mohli nastupovať v rovnakom mužstve a sezónu 1984/85 ako jedinú vo svojich kariérach odohrali v NHL.
Mark Howe mal vtedy 37 rokov a vďaka podpisu s Red Wings sa vrátil k svojim koreňom. V rodnom Detroite napokon zostal ešte ďalšie dve sezóny a v jeho drese ukončil aktívnu kariéru.
Coffey dostal Norrisovu trofej 6. júla 1995 za svoje výborné výkony v skrátenom ročníku 1994/95. V ročníku pozbieral 58 bodov (14+44) a stal sa siedmym najproduktívnejším hráčom celej NHL. V hlasovaní dostal viac hlasov (69) ako ďalší dvaja nominovaní zadáci (Chris Chelios a Ray Bourque) dohromady. NHL ho uviedla aj do prvého All-Star tímu sezóny.
Pre Coffeyho to bola tretia a posledná Norrisova trofej v kariére (predchádzajúce dve vyhral v rokoch 1985 a 1986 v drese Edmonton Oilers). Pred Coffeym vyhral túto trofej v Detroite iba Leonard "Red" Kelly v roku 1954 - v prvom roku odovzdávania tejto individuálnej trofeje. Po Coffeym vyhral Norris Trophy v drese Red Wings už len Nicklas Lidström, a to hneď sedemkrát medzi rokmi 2001 a 2011.
Ken Holland robí generálneho manažéra Red Wings dodnes. Red Wings za jeho éry trikrát vyhrali Stanley Cup a natiahli svoju rekordnú šnúru nepretržitých účastí v play-off na 25 sezón za sebou.
Babcock zostal hlavným trénerom Red Wings do roku 2015. Zakaždým s nimi postúpil do play-off, v roku 2008 ich doviedol k Stanley Cupu a o rok neskôr sa s nimi dostal až do finále. V roku 2014 sa dočkal svojho jubilejného 500. víťazstva v základnej časti NHL (431. na lavičke Red Wings), a to v 895. zápase, čo bol a stále je druhý najrýchlejší počin po legendárnom Scottym Bowmanovi.
Yzerman strávil celú svoju kariéru v NHL v drese Red Wings. Hrával za nich 22 sezón a po dobu 19 rokov (od roku 1986 do roku 2006) bol ich kapitánom, čo z neho dodnes robí najdlhšie slúžiaceho kapitána v dejinách súťaže. Za 22 rokov v NHL odohral 1.514 zápasov základnej časti so ziskom 1.755 bodov (692+1063) a 196 zápasov v play-off so ziskom 185 bodov (70+115). Dodnes je siedmym najproduktívnejším hokejistom, ôsmym najlepším nahrávačom a deviatym najlepším strelcom v histórii NHL. Red Wings doviedol k trom víťazstvám Stanley Cupu. V sezóne 1988/89 vytvoril dodnes platné klubové rekordy v počte gólov (65), asistencií (90) a bodov (155) v jednom ročníku a stal sa držiteľom Lester B. Pearson Award pre najlepšieho hráča podľa hlasovania hráčov. Svoje konto obohatil aj o Conn Smythe Trophy pre najužitočnejšieho hráča play-off (1998), Frank J. Selke Trophy pre najlepšie brániaceho útočníka NHL (2000) a Bill Masterton Trophy pre hráča spájajúceho svoje hokejové majstrovstvo s príkladnou oddanosťou a vernosťou hokeju (2003).
Po skončení kariéry sa stal viceprezidentom Red Wings, manažoval víťazné mužstvá Kanady na svetových turnajoch, bol uvedený do Siene slávy a v roku 2010 sa stal generálnym manažérom Tampa Bay Lightning.
Skinner viedol Red Wings v rokoch 1954 až 1958. Za hlavného kouča bol menovaný dňa 14. júla 1954, kedy v tejto funkcii nahradil nemenej slávneho Tommyho Ivana. Okrem jedného víťazstva Stanley Cupu doviedol Red Wings aj do finále 1956. V organizácii okrem toho pôsobil aj ako šéf skautingu, šéf záložného tímu, riaditeľ hráčskeho rozvoja, riaditeľ hokejových operácií, asistent generálneho manažéra a v rokoch 1980 až 1982 ako generálny manažér.
Počas svojej kariéry mlátil súperov, strieľal góly a bojoval s démonmi. Spoluhráči a priaznivci ho milovali, protihráči sa ho báli, manažéri ho ťahali z problémov. Napísal úchvatný životný príbeh.
Hoci bol "Alfie" za svojho pôsobenia u Red Wings mnohými fanúšikmi odpisovaný a sen o Stanley Cupe si nesplnil, v sezóne 2013/14 sa stal najproduktívnejším hráčom tímu a pre Red Wings bol všetkým tým, v čo dúfali.
Ak si odmyslíme niekoľko prvých júlových dní, kedy sa podpisujú najžiadanejší voľní hráči, mesiac júl patrí medzi najpokojnejšie mesiace v NHL. Keď sa ale na tento mesiac pozrieme z historického hľadiska, objavíme v ňom mnoho zaujímavých udalostí, ktoré si zasluhujú zmienku.
 |
| Ken Holland, od 18. júla 1997 generálny manažér Detroit Red Wings (Associated Press) |
13.07.1950: Veľká výmena s Black Hawks
Na jar 1950 vyhrali Detroit Red Wings svoj štvrtý Stanley Cup. Víťazný tím ale nezostal pohromade veľmi dlho, keďže dňa 13. júla 1950 sa Red Wings odhodlali k veľkej výmene deviatich hokejistov s Chicago Black Hawks (v tej dobe sa ich názov písal takto).Red Wings poslali do Chicaga päticu Pete Babando, Al Dewsbury, Harry Lumley, Don Morrison, Jack Stewart a na oplátku ich posilnili Bob Goldman, "Sugar Jim" Henry, Metro Prystai a Gaye Stewart.
Red Wings prišli v tejto výmene o niekoľko známych hráčov - napríklad Babando bol tým slávnym mužom, ktorý im vystrelil výhru Stanley Cupu 1950 v druhom predĺžení siedmeho zápasu, Harry Lumley hájil ich bránu a Jack Stewart im okrem finále 1950 pomohol vyhrať aj finále 1943. Z tejto výmeny ale napokon vyťažili presne to, čo potrebovali, keďže bek Goldham a útočník Prystai im v nasledujúcich rokoch pomohli k ďalším celkovým víťazstvám v play-off (napríklad Goldham im pomohol k všetkým trom ďalším ziskom Stanley Cupu do roku 1955).
10.07.1957: Drahý návrat Terryho Sawchuka
Terry Sawchuk patril medzi najlepších brankárov v histórii NHL, ale Detroit Red Wings, za ktorých chytal väčšinu svojej kariéry, ho napriek tomu viackrát vymenili alebo nechali odísť, aby ho neskôr urputne získavali späť.Sawchuk odišiel z Detroitu po prvýkrát v júni 1955 krátko po tom, ako pomohol Red Wings vyhrať tretí Stanley Cup v priebehu štyroch rokov a dočkal sa svojej tretej Vezina Trophy pre najlepšieho gólmana NHL. Red Wings sa ho rozhodli získať späť z tímu Boston Bruins o viac ako dva roky neskôr - dňa 10. júla 1957. Celý proces výmeny bol doťahovaný ešte ďalšie dva týždne. Táto výmena Red Wings nakoniec vyšla poriadne draho, pretože museli obetovať bližšie nešpecifikovanú hotovosť a talentovaného mladíka Johnnyho Bucyka.
Zatiaľ čo Sawchuk mal to najlepšie dávno za sebou a s Red Wings už nikdy viac nevyhral strieborný pohár ani významnú individuálnu trofej, Bucyk nastrieľal v NHL viac ako 550 gólov a stal sa jednou z najväčších legiend Boston Bruins.
23.07.1957: Lindsay a Hall vymenení za trest
Útočník Ted Lindsay a brankár Glenn Hall patrili v sezóne 1956/57 medzi najlepších hráčov NHL. Lindsay prežil bodovo najlepšiu sezónu v kariére, s 85 bodmi skončil druhý v ligovej produktivite za spoluhráčom Gordiem Howeom a vytvoril nový rekord NHL v počte bodov ľavého krídla v jednom ročníku. Hall odchytal všetkých 70 zápasov, doviedol Red Wings k celkovému víťazstvu základnej časti a spolu s Lindsayom sa dostal do prvého All-Star tímu sezóny. Nič to však nebolo platné, keď krutý generálny manažér Jack Adams nemal žiadne pochopenie pre Lindsayho snahu o sformovanie hráčskych odborov, ani pre Hallovu podporu tejto myšlienky a drzosť, že ho otvorene poslal do hája. Adams ich za trest vymenil.Lindsay a Hall boli vymenení dňa 23. júla 1957 k Chicago Black Hawks, do jednoznačne najhoršieho celku sezóny 1956/57. Adams ich vymenil za štvoricu Hank Bassen, Forbes Kennedy, Bill Preston a Johnny Wilson. Slávny Wilson sa do Detroitu vrátil po dvoch rokoch, ale ostatní žiadnu veľkú kariéru neurobili. A Detroit Red Wings za krutovlády Jacka Adamsa už nikdy viac Stanley Cup nevyhrali.
12.07.1982: Jimmy Devellano novým manažérom
Keď v roku 1982 skončil vo funkcii generálneho manažéra Red Wings Jimmy Skinner, v tejto pozícii ho nahradil Jimmy Devellano, ktorý sa dovtedy podieľal na budovaní New York Islanders. Devellano bol menovaný za nového generálneho manažéra Red Wings dňa 12. júla 1982.Devellano sa stal v poradí ôsmym generálnym manažérom v histórii klubu. Red Wings pod jeho vedením postupne začali pochovávať svoju neslávne známu mŕtvu éru a v rokoch 1987 a 1988 postúpili do konferenčného finále. Devellano zostal vo funkcii do 13. júla 1990, kedy ho nahradil Bryan Murray. Od júna 1994 do júla 1997 vykonával funkciu generálneho manažéra Red Wings opäť, tentoraz spoločne s hlavným trénerom Scottym Bowmanom.
06.07.1984: Detroit získava Františka Černíka
Pred sezónou 1984/85 sa Red Wings posilnili o dvoch československých tridsiatnikov, ktorí v NHL nikdy predtým nehrali. Prvým z nich bol obranca Milan Chalupa, odchovanec Dukly Jihlava. Tým druhým bol útočník František Černík, odchovanec Vítkovíc a krátko Chalupov spoluhráč v Jihlave.S Černíkom najskôr počítali Quebec Nordiques, ale napokon ho 6. júla 1984 vymenili do Detroitu za bližšie nešpecifikovanú hotovosť. Chalupa a Černík vďaka tomu opäť mohli nastupovať v rovnakom mužstve a sezónu 1984/85 ako jedinú vo svojich kariérach odohrali v NHL.
08.07.1992: S Red Wings podpisuje Mark Howe
Detroit mu bol odmalička blízky vďaka slávnemu otcovi Gordiemu Howeovi. Keď obranca Mark Howe v júli 1992 hľadal nové pôsobisko, kde zakončí svoju úspešnú kariéru, boli to práve Red Wings, ktorí mu dňa 8. júla 1992 ponúkli novú zmluvu.Mark Howe mal vtedy 37 rokov a vďaka podpisu s Red Wings sa vrátil k svojim koreňom. V rodnom Detroite napokon zostal ešte ďalšie dve sezóny a v jeho drese ukončil aktívnu kariéru.
06.07.1995: Paul Coffey víťazom Norris Trophy
Legendárny Paul Coffey pôsobil v Detroite iba necelé štyri sezóny, a to navyše v období, kedy mal najlepšie roky svojej kariéry za sebou. Napriek tomu sa mu podarilo niečo, čo okrem neho dokázali už len ďalší dvaja muži: v drese Red Wings vyhral Norris Trophy pre najlepšieho obrancu NHL.Coffey dostal Norrisovu trofej 6. júla 1995 za svoje výborné výkony v skrátenom ročníku 1994/95. V ročníku pozbieral 58 bodov (14+44) a stal sa siedmym najproduktívnejším hráčom celej NHL. V hlasovaní dostal viac hlasov (69) ako ďalší dvaja nominovaní zadáci (Chris Chelios a Ray Bourque) dohromady. NHL ho uviedla aj do prvého All-Star tímu sezóny.
Pre Coffeyho to bola tretia a posledná Norrisova trofej v kariére (predchádzajúce dve vyhral v rokoch 1985 a 1986 v drese Edmonton Oilers). Pred Coffeym vyhral túto trofej v Detroite iba Leonard "Red" Kelly v roku 1954 - v prvom roku odovzdávania tejto individuálnej trofeje. Po Coffeym vyhral Norris Trophy v drese Red Wings už len Nicklas Lidström, a to hneď sedemkrát medzi rokmi 2001 a 2011.
18.07.1997: Ken Holland generálnym manažérom
Dňa 18. júla 1997 Red Wings vymenovali do funkcie generálneho manažéra Kena Hollanda, svojho niekdajšieho brankára, ktorého podpísali pred viac ako štrnástimi rokmi a od tej doby u nich pôsobil aj v ďalších funkciách. Holland nahradil v pozícii generálneho manažéra dvojicu Jimmy Devellano - Scotty Bowman. Devellano pokračoval v roli viceprezidenta a Bowman vo funkcii hlavného kouča s novou dvojročnou zmluvou, ktorú podpísal v ten istý deň ako Holland.Ken Holland robí generálneho manažéra Red Wings dodnes. Red Wings za jeho éry trikrát vyhrali Stanley Cup a natiahli svoju rekordnú šnúru nepretržitých účastí v play-off na 25 sezón za sebou.
14.07.1998: Detroit získava späť Douga Browna
Bolo to veľké nešťastie, keď Red Wings počas expanzného draftu 1998 stratili v prospech nového klubu Nashville Predators svojho ostrieľaného útočníka Douga Browna, jedného z mála, kto vedel účelne hrať po boku ruských hviezd. Red Wings teda robili všetko pre to, aby Browna z Nashvillu získali späť. Podarilo sa im to 18 dní po expanznom drafte - dňa 14. júla 1998. Red Wings získali Browna výmenou za mladého útočníka Petra Sýkoru a voľbu v treťom kole draftu 1999. Brown nakoniec zotrval u Red Wings ďalšie tri sezóny a v roku 2001 ukončil v ich drese svoju kariéru.15.07.2005: Mike Babcock novým trénerom
Dňa 15. júla 2005, krátko po skončení výlukovej sezóny 2004/05, predstavili Detroit Red Wings svojho v poradí 26. hlavného trénera. Stal sa ním Mike Babcock, dovtedy hlavný tréner Anaheim Mighty Ducks. Babcock nahradil Davea Lewisa, ktorý viedol Red Wings od roku 2002.Babcock zostal hlavným trénerom Red Wings do roku 2015. Zakaždým s nimi postúpil do play-off, v roku 2008 ich doviedol k Stanley Cupu a o rok neskôr sa s nimi dostal až do finále. V roku 2014 sa dočkal svojho jubilejného 500. víťazstva v základnej časti NHL (431. na lavičke Red Wings), a to v 895. zápase, čo bol a stále je druhý najrýchlejší počin po legendárnom Scottym Bowmanovi.
03.07.2006: Steve Yzerman ohlasuje koniec
Steve Yzerman dal Detroitu úplne všetko - siahal na dno svojich síl a ku koncu kariéry hrával aj cez zranenia. Yzerman odišiel do zaslúženého hokejového dôchodku dňa 3. júla 2006. Jeho číslo 19 je odvtedy posvätné a nesmie ho nosiť žiadny hokejista Detroit Red Wings.Yzerman strávil celú svoju kariéru v NHL v drese Red Wings. Hrával za nich 22 sezón a po dobu 19 rokov (od roku 1986 do roku 2006) bol ich kapitánom, čo z neho dodnes robí najdlhšie slúžiaceho kapitána v dejinách súťaže. Za 22 rokov v NHL odohral 1.514 zápasov základnej časti so ziskom 1.755 bodov (692+1063) a 196 zápasov v play-off so ziskom 185 bodov (70+115). Dodnes je siedmym najproduktívnejším hokejistom, ôsmym najlepším nahrávačom a deviatym najlepším strelcom v histórii NHL. Red Wings doviedol k trom víťazstvám Stanley Cupu. V sezóne 1988/89 vytvoril dodnes platné klubové rekordy v počte gólov (65), asistencií (90) a bodov (155) v jednom ročníku a stal sa držiteľom Lester B. Pearson Award pre najlepšieho hráča podľa hlasovania hráčov. Svoje konto obohatil aj o Conn Smythe Trophy pre najužitočnejšieho hráča play-off (1998), Frank J. Selke Trophy pre najlepšie brániaceho útočníka NHL (2000) a Bill Masterton Trophy pre hráča spájajúceho svoje hokejové majstrovstvo s príkladnou oddanosťou a vernosťou hokeju (2003).
Po skončení kariéry sa stal viceprezidentom Red Wings, manažoval víťazné mužstvá Kanady na svetových turnajoch, bol uvedený do Siene slávy a v roku 2010 sa stal generálnym manažérom Tampa Bay Lightning.
11.07.2007: James "Jimmy" Skinner zomiera
Dňa 11. júla 2007 prišli Red Wings o jednu zo svojich najslávnejších persón. V tento deň opustil svet deväťdesiatročný Jimmy Skinner, hlavný tréner víťazného tímu z play-off 1955.Skinner viedol Red Wings v rokoch 1954 až 1958. Za hlavného kouča bol menovaný dňa 14. júla 1954, kedy v tejto funkcii nahradil nemenej slávneho Tommyho Ivana. Okrem jedného víťazstva Stanley Cupu doviedol Red Wings aj do finále 1956. V organizácii okrem toho pôsobil aj ako šéf skautingu, šéf záložného tímu, riaditeľ hráčskeho rozvoja, riaditeľ hokejových operácií, asistent generálneho manažéra a v rokoch 1980 až 1982 ako generálny manažér.
05.07.2010: Bob Probert zomiera na infarkt
Dňa 5. júla 2010 stratil hokejový svet jednu zo svojich najkontroverznejších legiend. Robert Alan "Bob" Probert, ktorý sa v NHL preslávil divokými bitkami vo farbách Detroit Red Wings a Chicago Blackhawks, skolaboval na svojej výletnej lodi a vo veku 45 rokov zomrel na srdcový infarkt.Počas svojej kariéry mlátil súperov, strieľal góly a bojoval s démonmi. Spoluhráči a priaznivci ho milovali, protihráči sa ho báli, manažéri ho ťahali z problémov. Napísal úchvatný životný príbeh.
19.07.2011: Chris Osgood hlási koniec kariéry
Dňa 19. júla 2011 odišiel do zaslúženého hokejového dôchodku legendárny brankár Chris Osgood. "Ozzie", ako sa mu v Detroite hovorievalo, strávil väčšinu svojej kariéry u Red Wings a trikrát im pomohol k zisku Stanley Cupu. V rokoch 1996 a 2008 sa stal držiteľom William M. Jennings Trophy pre brankára mužstva s najnižším počtom inkasovaných gólov v základnej časti sezóny. Je jedným z trinástich brankárov so 400 a viac víťazstvami v základnej časti NHL a držiteľom mnohých rekordov Detroit Red Wings. V posledných rokoch čaká, či sa dostane do Siene slávy.26.07.2011: S kariérou sa lúči aj Kris Draper
Len týždeň po oficiálnom konci Chrisa Osgooda ukončil svoju aktívnu kariéru ďalší známy hokejista a veľký detroitský víťaz - obranár Kris Draper. Draper ukončil svoju kariéru po 17 sezónach v drese Red Wings. Stal sa jedným zo šiestich hokejistov s minimálne tisícimi zápasmi v drese Red Wings v základnej časti. S Red Wings štyrikrát vyhral Stanley Cup a v roku 2004 si odniesol Frank J. Selke Trophy pre najlepšie brániaceho útočníka NHL. Preslávil sa ako člen slávnej útočnej formácie Grind Line. Na jar 1996 sa stal obeťou surového faulu Claudea Lemieuxa, čím sa naplno rozvinula veľká rivalita medzi Detroit Red Wings a Colorado Avalanche. S kariérou sa rozlúčil po štyridsiatke, no i v tomto veku patril medzi najrýchlejších korčuliarov tímu.05.07.2013: Novou posilou Daniel Alfredsson
Legendárny Daniel Alfredsson nastupoval v rokoch 1995 až 2013 za Ottawa Senators, hodnú dobu ich viedol ako kapitán a postupne sa vyprofiloval v najslávnejšieho hráča tohto klubu a jedného z najlepších hráčov svojej generácie. Keď ale na sklonku kariéry zatúžil zabojovať o vytúžený Stanley Cup, rozhodol sa Ottawu opustiť a podpísať s Detroit Red Wings. Stalo sa dňa 5. júla 2013.Hoci bol "Alfie" za svojho pôsobenia u Red Wings mnohými fanúšikmi odpisovaný a sen o Stanley Cupe si nesplnil, v sezóne 2013/14 sa stal najproduktívnejším hráčom tímu a pre Red Wings bol všetkým tým, v čo dúfali.