MARTIN UŽÁK | 16.06.2018 | aktualizované 16.06.2019
V utorok 16. júna 1998 sa zrak hokejového sveta upieral do novučkého MCI Center, kde v súboji medzi tímami Washington Capitals a Detroit Red Wings plynuli posledné okamihy sezóny 1997/98.
Domáci Capitals vstupovali do štvrtého zápasu finále Stanley Cupu s nožom na krku, ale krok s nabudenými obhajcami z Detroitu udržali len krátko. V 42. minúte sa zrodil gólový protiútok Viačeslava Kozlova a zakončujúceho Douga Browna, vďaka čomu sa hokejisti v červeno-bielych dresoch s okrídleným kolesom na hrudi dostali do vedenia 4:1 a na ceste za víťazstvom 4:0 na zápasy a úspešnou obhajobou Stanley Cupu sa už nedali zastaviť.
S blížiacim sa koncom finálovej série nebolo najmenších pochýb o tom, kto je tým mužom, ktorý Red Wings rozhodujúcou mierou inšpiroval k ďalšiemu triumfu.
Nebol to Steve Yzerman, víťaz Conn Smythe Trophy pre najužitočnejšieho hráča play-off. Ani tancujúci Rus Sergej Fiodorov, ktorý po hodnej časti sezóny prestal štrajkovať a podpísal za rekordný plat. Ani Tomas Holmström, hrajúci svoje životné play-off. Ani Nick Lidström, Martin Lapointe, Larry Murphy, Slava Kozlov, Igor Larionov či Chris Osgood.
Bol to Vladimir Konstantinov.
Muž, čo bol svojho času jedným z najtvrdších a najdesivejších obrancov v NHL. Jeden z pilierov zadných radov víťazov Stanley Cupu. Jeden z členov slávnej 'Ruskej päťky'.
Jeho život sa obrátil naruby šesť dní po víťazstve Stanley Cupu 1997, kedy so spoluhráčom Slavom Fetisovom a tímovým masérom Sergejom Mňatsakanovom nabúral v limuzíne. Fetisov vyviazol bez vážnych zranení, ale Mňatsakanov ochrnul a on sám - veľký Vladinator, Vladimir the Terrible, Vlad the Impaler, Vladdie alebo Bad Vlad, ako sa mu hovorilo, upadol do kómy. Keď sa z nej o niekoľko týždňov prebral, jeho život bol úplne iný: utrpel vážne poranenie mozgu a bol pripútaný na vozíček.
Onoho 16. júna 1998 tento muž viac nemal na sebe hokejový výstroj. Nesedel na lavičke, nechodil, nerozprával, sotva zatlieskal. Ale v záverečných okamihoch sezóny, krátko po poslednom góle na 4:1, sa s pomocou svojej manželky Iriny dokázal postaviť na nohy, na tvári sa mu vyrojil široký úsmev a zo sektora 116 v MCI Center zamával svojim spoluhráčom na ľade.
Dočkal sa potlesku v stoji od fanúšikov oboch mužstiev. Na jeho počesť a pozdrav povstala aj celá lavička Red Wings. Máloktoré oko vtedy zostalo suché. Keď túto dojemnú scénu komentoval Harry Neale z programu Hockey Night in Canada, s pohnutým hlasom zadržiaval slzy.
Najdojímavejšia scenéria však prišla po skončení finále, keď sa hokejisti Red Wings začali radovať z úspešnej obhajoby Stanley Cupu.
16. júna. Po 16. víťazstve v play-off 1998. Pred zrakom čísla 16, ktoré Vladdie nosil.
Konstantinov vošiel na ľad na vozíčku. Rýchlo ho obkolesili spoluhráči, najmä však Fiodorov, Fetisov, Kozlov a Larionov - kumpáni z 'Ruskej päťky'. Dokonca aj niekoľkí hokejisti Capitals ho prišli objať a potriasť mu rukou.
Keď Steve Yzerman prevzal Stanley Cup a dvihol ho nad hlavu, Konstantinov bol prvý, kto pohár od neho dostal. Yzerman mu ho položil do lona, ostatní hráči ich obkolesili, víťazoslávne dvihli ruky a s Vladdiem na vozíčku spoločne obkorčuľovali klzisko MCI Center.
Toto bol ten magický moment, kvôli ktorému Red Wings po celú sezónu 1997/98 dreli.
A toto bol ten veľký muž, ktorý sa stal ich hlavnou inšpiráciou.
Konstantinov sprevádzal spoluhráčov aj pri bezprostredných oslavách. V šatni MCI Center strávil 30 minút a osobne mu zablahoželal každý člen mužstva. Kris Draper a Chris Osgood mu umožnili napiť sa šampanského priamo zo Stanley Cupu. Po celý čas držal v rukách víťaznú cigaru, skromne sediac v kúte, kde s nehasnúcim úsmevom prijímal objatia a fotil sa so svojimi ruskými kumpánmi.
O niekoľko dní sa Konstantinov spolu so Sergejom Mňatsakanovom ukázali aj na oslavách v meste Detroit. Do ulíc vtedy prišli státisíce fanúšikov a Vladdie po prvýkrát od havárie urobil na verejnosti niekoľko krokov.
Tento dojemný príbeh nezostal bez povšimnutia ani vo vedení NHL.
Aj keď Konstantinov od osudnej automobilovej nehody hokej už nikdy viac nehral, NHL dovolila Red Wings, aby jeho meno vyryli na Stanley Cup za víťaznú sezónu 1997/98. Na pohár bol zapísaný ako riadny člen mužstva a dostal aj víťazný prsteň.
Detroit Red Wings prejavili a dodnes prejavujú Vladimirovi Konstantinovovi poctu aj tým, že jeho číslo 16 od roku 1997 nepoužívajú. Z používania nie je vyradené oficiálne, ale z úcty k nemu a ku všetkému, čo pre klub v deväťdesiatych rokoch i rokoch nasledujúcich znamenal, ho odvtedy až dodnes nenosil žiadny iný hokejista.
A tak je to správne.
V utorok 16. júna 1998 sa zrak hokejového sveta upieral do novučkého MCI Center, kde v súboji medzi tímami Washington Capitals a Detroit Red Wings plynuli posledné okamihy sezóny 1997/98.
Domáci Capitals vstupovali do štvrtého zápasu finále Stanley Cupu s nožom na krku, ale krok s nabudenými obhajcami z Detroitu udržali len krátko. V 42. minúte sa zrodil gólový protiútok Viačeslava Kozlova a zakončujúceho Douga Browna, vďaka čomu sa hokejisti v červeno-bielych dresoch s okrídleným kolesom na hrudi dostali do vedenia 4:1 a na ceste za víťazstvom 4:0 na zápasy a úspešnou obhajobou Stanley Cupu sa už nedali zastaviť.
S blížiacim sa koncom finálovej série nebolo najmenších pochýb o tom, kto je tým mužom, ktorý Red Wings rozhodujúcou mierou inšpiroval k ďalšiemu triumfu.
 |
| Vladimir Konstantinov obklopený spoluhráčmi po zisku Stanley Cupu (Julian H. Gonzalez, Detroit Free Press; 16.06.1998) |
Nebol to Steve Yzerman, víťaz Conn Smythe Trophy pre najužitočnejšieho hráča play-off. Ani tancujúci Rus Sergej Fiodorov, ktorý po hodnej časti sezóny prestal štrajkovať a podpísal za rekordný plat. Ani Tomas Holmström, hrajúci svoje životné play-off. Ani Nick Lidström, Martin Lapointe, Larry Murphy, Slava Kozlov, Igor Larionov či Chris Osgood.
Bol to Vladimir Konstantinov.
Muž, čo bol svojho času jedným z najtvrdších a najdesivejších obrancov v NHL. Jeden z pilierov zadných radov víťazov Stanley Cupu. Jeden z členov slávnej 'Ruskej päťky'.
Jeho život sa obrátil naruby šesť dní po víťazstve Stanley Cupu 1997, kedy so spoluhráčom Slavom Fetisovom a tímovým masérom Sergejom Mňatsakanovom nabúral v limuzíne. Fetisov vyviazol bez vážnych zranení, ale Mňatsakanov ochrnul a on sám - veľký Vladinator, Vladimir the Terrible, Vlad the Impaler, Vladdie alebo Bad Vlad, ako sa mu hovorilo, upadol do kómy. Keď sa z nej o niekoľko týždňov prebral, jeho život bol úplne iný: utrpel vážne poranenie mozgu a bol pripútaný na vozíček.
Onoho 16. júna 1998 tento muž viac nemal na sebe hokejový výstroj. Nesedel na lavičke, nechodil, nerozprával, sotva zatlieskal. Ale v záverečných okamihoch sezóny, krátko po poslednom góle na 4:1, sa s pomocou svojej manželky Iriny dokázal postaviť na nohy, na tvári sa mu vyrojil široký úsmev a zo sektora 116 v MCI Center zamával svojim spoluhráčom na ľade.
Dočkal sa potlesku v stoji od fanúšikov oboch mužstiev. Na jeho počesť a pozdrav povstala aj celá lavička Red Wings. Máloktoré oko vtedy zostalo suché. Keď túto dojemnú scénu komentoval Harry Neale z programu Hockey Night in Canada, s pohnutým hlasom zadržiaval slzy.
Najdojímavejšia scenéria však prišla po skončení finále, keď sa hokejisti Red Wings začali radovať z úspešnej obhajoby Stanley Cupu.
16. júna. Po 16. víťazstve v play-off 1998. Pred zrakom čísla 16, ktoré Vladdie nosil.
Konstantinov vošiel na ľad na vozíčku. Rýchlo ho obkolesili spoluhráči, najmä však Fiodorov, Fetisov, Kozlov a Larionov - kumpáni z 'Ruskej päťky'. Dokonca aj niekoľkí hokejisti Capitals ho prišli objať a potriasť mu rukou.
Keď Steve Yzerman prevzal Stanley Cup a dvihol ho nad hlavu, Konstantinov bol prvý, kto pohár od neho dostal. Yzerman mu ho položil do lona, ostatní hráči ich obkolesili, víťazoslávne dvihli ruky a s Vladdiem na vozíčku spoločne obkorčuľovali klzisko MCI Center.
Toto bol ten magický moment, kvôli ktorému Red Wings po celú sezónu 1997/98 dreli.
A toto bol ten veľký muž, ktorý sa stal ich hlavnou inšpiráciou.
Konstantinov sprevádzal spoluhráčov aj pri bezprostredných oslavách. V šatni MCI Center strávil 30 minút a osobne mu zablahoželal každý člen mužstva. Kris Draper a Chris Osgood mu umožnili napiť sa šampanského priamo zo Stanley Cupu. Po celý čas držal v rukách víťaznú cigaru, skromne sediac v kúte, kde s nehasnúcim úsmevom prijímal objatia a fotil sa so svojimi ruskými kumpánmi.
O niekoľko dní sa Konstantinov spolu so Sergejom Mňatsakanovom ukázali aj na oslavách v meste Detroit. Do ulíc vtedy prišli státisíce fanúšikov a Vladdie po prvýkrát od havárie urobil na verejnosti niekoľko krokov.
Tento dojemný príbeh nezostal bez povšimnutia ani vo vedení NHL.
Aj keď Konstantinov od osudnej automobilovej nehody hokej už nikdy viac nehral, NHL dovolila Red Wings, aby jeho meno vyryli na Stanley Cup za víťaznú sezónu 1997/98. Na pohár bol zapísaný ako riadny člen mužstva a dostal aj víťazný prsteň.
Detroit Red Wings prejavili a dodnes prejavujú Vladimirovi Konstantinovovi poctu aj tým, že jeho číslo 16 od roku 1997 nepoužívajú. Z používania nie je vyradené oficiálne, ale z úcty k nemu a ku všetkému, čo pre klub v deväťdesiatych rokoch i rokoch nasledujúcich znamenal, ho odvtedy až dodnes nenosil žiadny iný hokejista.
A tak je to správne.
Vladimir Konstantinov dostáva Stanley Cup, 16.06.1998