MARTIN UŽÁK | 20.06.2016
Keď v rokoch 1995 až 2009 Detroit Red Wings osemkrát postúpili do konferenčného finále, šesťkrát si to namierili do finále Stanley Cupu a až štyrikrát z neho vyšli ako celkoví víťazi, mnoho fanúšikov ich vnímalo ako organizáciu, s ktorou "musia" byť spojené úspechy.
"Musia, pretože sú to Detroit Red Wings."
"Musia, pretože majú kvalitu, chcú vyhrávať a aj vyhrávajú častejšie ako ktokoľvek iný."
"Musia, pretože sú vzorom pre ostatných."
Kultúra veľkých víťazstiev, ktorými boli Red Wings na prelome tisícročí opradení, je dávno preč. Napriek tomu ich mnohí fanúšikovia naďalej vnímajú ako kedysi, keď za nich hral jeden budúci člen Siene slávy za druhým a zvyšok NHL sa iba prizeral, ako je možné, že sa im tak dlho a tak dobre darí.
Moderní Detroit Red Wings nedokázali postúpiť aspoň do druhého kola play-off štyrikrát za posledných päť rokov. Naďalej síce postupujú do play-off, robia to dokonca už 25 rokov bez prerušenia, ale mnohí ich fanúšikovia sú pokračujúcimi neúspechmi vo vyraďovacích bojoch frustrovaní. Čakajú, kedy sa v klube niečo zmení, aby sa s nimi opäť mohli tešiť z veľkých víťazstiev (čo by za to fanúšikovia ostatných klubov dali, ak by mohli po 25 rokoch nepretržitého postupovania do vyraďovacej fázy uvažovať takto).
Hoci si to mnoho fanúšikov želalo a niektorí novinári (napr. Kevin Allen) to aj verejne hlásali, Detroit Red Wings na svojich márnych pokusoch dostať sa späť na vrchol nič nezmenili ani v sezóne 2015/16, pretože sa (opäť) ledva dostali do play-off a v ňom (opäť) nestačili hneď na svojho prvého súpera.
Ich frustrovaní fanúšikovia sa teda pýtajú, kto alebo čo za to môže.
Je to tréner Jeff Blashill, ktorý v NHL debutoval, učil sa zo svojich chýb a nenabral odvahu dôverovať mladým hráčom a uprednostňovať ich pred starnúcimi veteránmi, ktorí mužstvo už nevládali potiahnuť?
Je to manažér Ken Holland, ktorého dve letné posily (Mike Green a Brad Richards) boli za zenitom a ktorého mladí hráči a draftové výbery ešte nedozreli natoľko, aby bol ochotný sa ich vzdať vo výmene?
Sú to mladí hráči, ktorí sa nijak zvlášť nezlepšili a opäť len ukázali, že na nahrádzanie víťazov typu Niklas Kronwall, Pavel Daciuk a Henrik Zetterberg ešte stále nestačia, ak vôbec niekedy budú?
Alebo že by to bolo mesto, ktoré pred rokmi muselo vyhlásiť najväčší bankrot v dejinách USA a tým sa mohlo dostať do tieňa iných lokalít, ktoré by pre hviezdnych hráčov boli väčším lákadlom?
Nateraz, na konci jednej a počiatku druhej sezóny, to u Detroit Red Wings vyzerá takto:
Trénerom to nebolo, pretože Jeff Blashill zostáva a už krátko po skončení sezóny 2015/16 sa začal pripravovať na ďalší diel svojej dlhodobej misie. Želania o jeho odchode pochádzali výhradne z radov frustrovaných fanúšikov, a napr. medzi novinármi v pozícii beat writerov sa za celý ročník neobjavil ani jeden jediný, čo by len naznačoval, že by mal Blashill odísť, pretože svoju rolu nezvládol.
Manažérom to tiež nebolo, pretože Ken Holland takisto zostáva a jediný muž, ktorý má vo svojej právomoci pred novinármi oznámiť, že by skončil (Chris Ilitch, syn chorľavejúcich majiteľov Red Wings), mu krátko po vypadnutí z play-off vyjadril bezvýhradnú podporu a dôveru, na ktorej sa nič nezmenilo.
Mladými hráčmi to tiež nebolo, pretože hoci mnohí z nich nepodávali vyrovnané výkony a nikto z nich nebol celoročným ťahúňom, nemožno od nich čakať, že pri pokračujúcom rozvíjaní ich schopností hravo prevýšia súperov, ktorí pobrali talent od prírody, sú na vyššej úrovni a prežívajú výkonnostný vrchol.
Vinné nie je ani mesto Detroit, pretože aj v dobách, keď ešte prekvitalo, tak priamo v ňom väčšina hokejistov nežila, ako to koniec koncov je takmer všade v NHL. Nezmenila sa ani vysoká pozícia mesta v každoročných prieskumoch o lokalitách, v ktorých by hokejisti NHL radi zakotvili, pokiaľ by k tomu muselo prísť. Neznamená to ale, že by v NHL ďalej figurovalo kvantum hviezd, čo by si išli nohy dolámať, len aby sa pripojili k Red Wings. Tento druh hokejistov je v NHL na pokraji vyhynutia, alebo už dosť možno dávno vyhynul.
Kto alebo čo potom môže za to, že moderní Detroit Red Wings sú "neúspešní"?
Možno vás to prekvapí, ale všetky tieto zdanlivé dôvody - tréner, manažér, mladí hráči a ich kvality a mesto a jeho kondícia - to všetko sú nanajvýš sekundárne príčiny, alebo symptómy jedného hlavného dôvodu.
Tým hlavným dôvodom nie je nič iné ako séria 25 postupov do play-off v rade.
Prečo?!
Ak postupujete do play-off rok čo rok (prakticky štvrťstoročie), je to neslýchaný úspech, ktorý navždy zostane zapísaný v dejinách NHL, ale tak ako čokoľvek iné, aj on vám časom ukáže svoju odvrátenú stranu. Ukáže vám, že nové silné mužstvo jednoducho nevychováte, ak nepadnete na dno.
Do roku 2004 to ešte išlo, takže Detroit Red Wings nemali problémy. Ak mali záujem o nejakého hráča, tak ho štedro zaplatili ako voľného hráča z trhu, získali ho výmenou, v ktorej sa neraz vzdali vysokých volieb v drafte, alebo ho prilákali svojimi úspechmi. Týmto spôsobom vychovávali aj trénerov, manažérov a skautov, a vôbec pútali veľkú pozornosť, čím len podčiarkovali svoje synonymum Hockeytown.
Tieto manévre sa skončili zavedením platového stropu. NHL ho zaviedla preto, aby sa súťaž vyrovnala. Toto dobre známe tvrdenie nie je iba obyčajné klišé, ktorým sa dookola omieľa, že ktokoľvek dnes môže poraziť kohokoľvek a môže to urobiť kedykoľvek. Zo strany NHL to bol geniálny športový, ekonomický i marketingový ťah - zaviesť mechanizmus, ktorý budú všetky kluby rešpektovať a pod jeho ťarchou chtiac-nechtiac spoznajú sféry, kam sa už nedostanú na úkor iných a nedostanú sa tam dlhodobo, ako tomu bolo predtým.
Kluby po zavedení platového stropu veľmi rýchlo pochopili, že ak vybudujú dobré mužstvo a to aj niečo naozaj dokáže, tak sa im skôr alebo neskôr rozpadne, pretože ho nedokážu zaplatiť. Preto sa začali obracať po hráčoch, z ktorých urobia základné stavebné kamene svojich organizácií ('franchise players') a na rozdiel od minulosti ich prestanú vo veľkom strácať a vymieňať. Samozrejme, takíto hráči sa najľahšie získavajú výberom na predných pozíciách draftu. Nie v treťom či štvrtom kole, nie na 30. mieste prvého kola, ale v prvej päťke alebo desiatke draftu, kde existuje najväčšia šanca, že ich kluby nájdu, že budú okamžite pripravení na vstup do NHL a že sa z nich podarí vychovať nové hlavné klubové tváre. Nie iba dobrých hráčov, nie iba nadpriemerných hráčov, ale superhviezdy, ktoré si rýchlo vybudujú meno po celej lige.
Čo však takí Detroit Red Wings a ich 25 neprerušených účastí v play-off?
Keďže Red Wings za celé štvrťstoročie ani raz nepadli na dno a sú vôbec posledným klubom, ktorý postúpil do vyraďovacích bojov v každej sezóne od zavedenia platového stropu, nemali ani jednu jedinú šancu vybrať si potenciálnu superhviezdu na popredných priečkach draftu. Ich najvyšším výberom za ostatných 23 rokov bol Dylan Larkin, ktorého si zvolili na 15. pozícii draftu 2014 a v tejto sezóne ho nechali v NHL debutovať.
Do akého tímu Larkin prichádzal? Do tímu s niekoľkými dosluhujúcimi veteránmi, ktorých (znova) nedokázali nahradiť mladší hráči bez hviezdneho štatútu. Bolo to dokonca tak mizerné, že tento šikovný devätnásťročný chlapec sa stal ich najlepším strelcom a jediným reprezentantom v Zápase hviezd.
Bol to len dočasný stav na ceste za dozretím kádra?
Naberú detroitskí mladíci druhý dych, alebo budú robiť kroky späť?
Je Larkin tým spasením, ktoré Red Wings tak veľmi potrebujú?
To sú tie zúfalé otázky, ktoré sú následkom dlhočiznej série postupov do play-off. Pretože ak nie ste dlho zlý, ste odkázaný iba na ne a na nič iné. Ak chcete byť dobrý, musíte veriť v pozitívne odpovede a byť šialene trpezlivý, alebo musíte byť dlho zlý. Nemôžete viac uvažovať ako predtým, pretože toto uvažovanie škrtí platový strop, bez ohľadu na to, čo všetko ste predtým dosiahli a urobili.
Dôkazom týchto skutočností je nielen dlhočizná séria postupov do play-off v podaní Detroit Red Wings, ale aj všetky ostatné podobné série, ktoré Red Wings dopĺňajú v historických kronikách NHL. Všetky pochádzajú ešte z dôb bez platového stropu, kedy bolo budovanie nového mužstva jednoduchšie ako je dnes, ale platový strop a jeho ohraničené podmienky to neskôr klubom sťažili natoľko, že sa z toho nedostali ľahko a rýchlo.
Len sa na to pozrite:
Séria 25 postupov do play-off v rade je treťou najdlhšou v dejinách NHL. Red Wings sa o ňu delia so St. Louis Blues. Tí dali takúto dlhočiznú šnúru dokopy v rokoch 1979 až 2004. Ako sa im darilo? Vlastne nijako. Za tých 25 rokov ani raz nevyhrali Stanley Cup a sú vôbec najstarším klubom, ktorý ho nikdy nevyhral.
Ďalšia v poradí je séria 28 postupov do play-off v podaní Chicago Black Hawks. Hawks ju vyrobili v rokoch 1969 až 1997. Výsledok? Ani oni počas nej Stanley Cup ani raz nevyhrali. Keď sa pre nich séria skončila, na Stanley Cup čakali až do roku 2010. Inými slovami: museli byť dlho, predlho zlí, aby naozaj začali vyhrávať.
Absolútnym rekordom NHL je šnúra 29 postupov do play-off za sebou. Pochádza z rokov 1967 až 1996 a jej tvorcami sú Boston Bruins. Pohára sa dočkali na jej začiatku, v rokoch 1970 a 1972, ale po jej skončení museli byť tak ako Blackhawks dlho zlí, aby sa časom dočkali ďalšieho Stanley Cupu (2011).
Séria 25 postupov v podaní Detroit Red Wings sa od týchto sérií líši v tom, že z 11 častí je tvorená sezónami s platovým stropom. Je to nehorázny úspech, aký bude v modernej NHL umenie prekonať, ale je to tiež ťarcha brániaca Red Wings odraziť sa k novému štartu tak, ako to pred nimi urobil (naozaj) každý jeden klub. Tá séria je ich štít. Je to štít zamedzujúci veľkým zmenám.
Frustrovaní fanúšikovia môžu donekonečna polemizovať o tom, či za súčasné "neúspechy" Detroit Red Wings môže alebo nemôže ich tréner, manažér, hráči alebo mesto. V modernej podobe NHL, kde sa dlhodobo úspešné mužstvo dá vybudovať iba od podlahy a nijak inak, sú to len druhoradé príčiny.
Detroit Red Wings nezačnú od podlahy, ak na ňu najskôr nepadnú. Neznamená to ale, že by pre nich bolo lepšie padnúť na dno a takto začať budovať nové mužstvo. Miesto toho robia niečo, čo neskúsil ešte nikto pred nimi - v ére platových stropov menia mužstvo za pochodu a snažia sa zakaždým aspoň postúpiť do play-off, kde sa môže stať čokoľvek. Netúžia po tom, aby sa potkli, vyberali z popredných pozícií draftu a takto si našli nové hviezdy. Miesto toho veria, že solídne výkony vyžmýkajú z menej oslavovaných hráčov, ktorých drvivá väčšina nemá, nemala a ani nikdy nebude mať superhviezdny potenciál.
Dnešní Detroit Red Wings sú preto úplne iní ako dominantní Detroit Red Wings z úspechmi ovenčeného prelomu tisícročí, kedy boli pre zvyšok NHL modelom. Súčasní Detroit Red Wings sú modelovou organizáciou jedine v tom, že na rozdiel od ostatných klubov sa uberajú vlastnou cestou. Neprijímajú filozofiu, akú prijal zvyšok NHL, a kým sa ich séria postupov do play-off neskončí, tak ju ani neprijmú.
Mnohých fanúšikov frustruje možno práve to, že súčasní Detroit Red Wings svoju situáciu nemenia a čakajú, kam sa posunú. Možno čakajú na to, či sa vôbec niekam posunú. Každopádne ukazujú, že tréner, manažér, ich najlepší mladí hráči a fanúšikova v ich meste nie sú dôvodmi, prečo by mali niečo meniť. Robili to už generácie a generácie pred nimi, až z toho vyrobili sústavné obmieňanie kádra a realizačného tímu, čím postupne úplne znechutili svojich priaznivcov, ich aréna bola poloprázdna a ich výsledky boli také katastrofálne, že si vydobyli prezývku Dead Wings ('Mŕtve krídla') a kým sa z nej otriasli, na ďalší Stanley Cup si počkali predlhých 42 rokov.
Red Wings nebudú riskovať, že by do tejto pozície mohli spadnúť znova.
Nebudú rýchlo meniť svojho nového trénera, pretože i ten ďalší by musel pracovať najmä s dozrievajúcimi a nie hotovými hráčmi, ktorí majú nedostatky a žiaden z nich sa zatiaľ nezmenil na skutočnú hviezdu.
Nebudú meniť svojho manažéra, pretože ten nový by v klube začal otázkou, kde sú hviezdy tohto tímu, koľko rokov bude trvať, kým sa vôbec nájdu a vychovajú, pretože ich niet, a kam až treba padnúť, aby existovala šanca na ich nájdenie, pretože žiadna iná reálna cesta na ich nájdenie viac neexistuje.
Nebudú meniť svojich najlepších mladých hráčov, len aby ich prehádzali, umelo vybudovali zrelé mužstvo, jeden rok s ním povýšili a v tom ďalšom padli na dno. Niektorí z nich síce odídu, Red Wings sa však nechcú vzdať tých najlepších a najtalentovanejších z nich (konkrétne: Dylan Larkin, Andreas Athanasiou, Anthony Mantha, Danny DeKeyser, Petr Mrázek). Iné kluby od nich pýtajú rovno Dylana Larkina - áno, nechcú pár pracantov, neznámych farmárov alebo balíček hráčov, ktorí už nie sú takí mladí, zaostali za očakávaniami a urobili krok späť; chcú najskôr to najlepšie a najtalentovanejšie, čo Red Wings majú.
Nebudú nič meniť ani pre svoje postavenie v meste, kde napriek ekonomickým okolnostiam dokážu sústavne produkovať zisk. Keď ich zrelí hráči odmietajú, tak je to skrátka preto, pretože nemajú mužstvo, ktoré má na víťazstvo. Inými slovami: nechcú ísť niekam, kde hneď teraz nemajú veľkú šancu vyhrať Stanley Cup. Vidia, že Red Wings sa ďalej omladzujú a dominantní skrátka nie sú a ešte dlho nebudú.
Čo je však najdôležitejšie, nebudú nič zásadne meniť preto, pretože mechanizmus v podobe platového stropu im už viac nedovolí, aby si ukázali na kohokoľvek, o koho majú záujem, a dali mu plat, aký si zaumienia. V tejto ére treba nájsť talentovaných hráčov, dať im životné zmluvy, všetko postaviť okolo nich a dúfať, že to unesú. Ak to dokážu, bude existovať nádej, že by mohli poškuľovať po vrchole. Ak to nedokážu, bude ich to dlhé roky bolieť, pretože žiadny klub sa takýchto kľúčových hráčov obvykle už nezbavuje.
Toto všetko je následok 25 rokov za sebou v play-off s prerastením do éry platových stropov. Že to v ostatných play-off nevedie a zrejme ďalej nepovedie k Stanley Cupu, to je fakt. Na druhú stranu však platí, že to nevedie ani na dno, odkiaľ je ťažké sa vyhrabať. Red Wings nechcú padnúť nadol a následne sa driapať späť nahor. Padli do priemeru a dúfajú, že pôjdu už len hore. Veria, že to dokážu bez pádu na dno.
Ten priemer je nevyhnutná daň za to, že boli dlho, predlho dobrí. Stále je však lepší ako dno, kde sa v posledných 20 až 25 rokoch ocitli (naozaj) úplne všetci okrem nich. Práve na toto by nemali frustrovaní fanúšikovia zabúdať, a práve preto by nemali na dnešných Detroit Red Wings hľadieť ako na Detroit Red Wings z prelomu tisícročí.
Tí neohrození a suverénni Detroit Red Wings, ktorí kedysi vládli NHL, mali kvalitu, vyhrávali viac ako ostatní a boli vzorom, viac neexistujú. Sú minulosťou a tá sa v dôsledku existencie platového stropu nevráti.
Ak by sa aj chcela vrátiť, ide to iba jednou cestou: byť dlho, dlho na dne, a na ňom si nájsť nových kľúčových hráčov tak, ako to v posledných 20 až 25 rokoch urobil každý jeden klub okrem nich.
Chcete ďalší dôkaz?
Stačí sa pozrieť, ako vybudovali svoje moderné mužstvá Chicago Blackhawks, Los Angeles Kings, Pittsburgh Penguins, Tampa Bay Lightning a ostatné tímy, ktoré dnes majú hlavné slovo.
Blackhawks boli mizerní, kým sa dlho nevyváľali na dne a nenašli na ňom Jonathana Toewsa a Patricka Kanea. Kings boli len do počtu, dokým si z popredných pozícií draftu nevybrali Anžeho Kopitara a Drewa Doughtyho. Penguins nedosiahli nič, kým v krátkom čase vysoko nedraftovali kvarteto Marc-André Fleury, Sidney Crosby, Jevgenij Malkin a Jordan Staal. Lightning dostávali na frak, kým im do lona nespadol Victor Hedman a Steven Stamkos (a dnes sú v takej luxusnej pozícii, že v play-off sa im darí aj bez Stamkosa a medzitým sa im podarilo vysoko draftovať ďalší supertalent v podobe Jonathana Drouina). Washington Capitals, Florida Panthers, New York Islanders - menujte koho chcete, vždy to prebiehalo rovnako.
Všetky tieto kluby patrili dlhé roky iba do suterénu NHL, často menili trénerov a manažérov, márne vymieňali iných mladých hráčov, fanúšikovia o nich nestáli, pretože boli mizerní. Dostali sa z toho tak, že padli na dno a prežili ťažké časy, ktoré sú tým ozajstným neúspechom. Až potom k nim začali prúdiť kvalitní hráči, začali sa zaobaľovať silou a ich tréneri a manažéri začali vyzerať ako malí géniovia, ktorí vedia, ako na to.
Nečudujte sa preto, že Detroit Red Wings niečo také odmietajú a v dobe, kedy kdekto volá po výmene trénera, manažéra a mladých hráčov, ktorých je priveľa, oni nerobia zdanlivo nič a len čakajú.
Majú inú možnosť?
Sotva.
Po 25 rokoch nepretržitých postupov do play-off sú ich ruky tak zviazané, že ich tréner, manažér, jadro mladých hráčov a duchom prítomní fanúšikovia môžu jedine čakať, či im ten odvážny pokus o návrat na vrchol bez pádu na dno vyjde, alebo nie. Tento pokus naozaj nie je neúspech. Pomery v dnešnej NHL ukazujú, že neúspech má oveľa horšiu a oveľa bolestivejšiu podobu ako len neschopnosť prejsť cez úvodné kolo play-off so sústavne sa omladzujúcim tímom, ktorý sa najskôr musí lopotne naučiť, ako má vyhrávať.
Patríte teda k tým, ktorí od Detroit Red Wings žiadajú, aby naďalej dominovali v play-off a na svoje úspechy z rokov 1995 až 2009 nadväzovali ďalšími, pretože "to k nim sedí", pretože "majú svoje meno", pretože "kedysi hrali dobre", pretože "tak to má byť"? Patríte k tým, ktorí od nich očakávajú, že bezbolestne dokážu to, čo iné kluby nedokázali za päť, desať a viac rokov, alebo to nedokázali nikdy, celý čas ich to veľmi bolelo a mali pritom lepšie príležitosti, keď dostávali do daru jednu potenciálnu klubovú tvár za druhou?
Ak áno, vedzte, že v dnešnej NHL je to absurdná požiadavka.
Ďalší článok na túto tému: Daň za úspech platia všetci. Zaplatia aj Red Wings?
 |
| Hokejisti Detroit Red Wings (Tom Szczerbowski, USA Today Sports) |
Keď v rokoch 1995 až 2009 Detroit Red Wings osemkrát postúpili do konferenčného finále, šesťkrát si to namierili do finále Stanley Cupu a až štyrikrát z neho vyšli ako celkoví víťazi, mnoho fanúšikov ich vnímalo ako organizáciu, s ktorou "musia" byť spojené úspechy.
"Musia, pretože sú to Detroit Red Wings."
"Musia, pretože majú kvalitu, chcú vyhrávať a aj vyhrávajú častejšie ako ktokoľvek iný."
"Musia, pretože sú vzorom pre ostatných."
Kultúra veľkých víťazstiev, ktorými boli Red Wings na prelome tisícročí opradení, je dávno preč. Napriek tomu ich mnohí fanúšikovia naďalej vnímajú ako kedysi, keď za nich hral jeden budúci člen Siene slávy za druhým a zvyšok NHL sa iba prizeral, ako je možné, že sa im tak dlho a tak dobre darí.
Moderní Detroit Red Wings nedokázali postúpiť aspoň do druhého kola play-off štyrikrát za posledných päť rokov. Naďalej síce postupujú do play-off, robia to dokonca už 25 rokov bez prerušenia, ale mnohí ich fanúšikovia sú pokračujúcimi neúspechmi vo vyraďovacích bojoch frustrovaní. Čakajú, kedy sa v klube niečo zmení, aby sa s nimi opäť mohli tešiť z veľkých víťazstiev (čo by za to fanúšikovia ostatných klubov dali, ak by mohli po 25 rokoch nepretržitého postupovania do vyraďovacej fázy uvažovať takto).
Hoci si to mnoho fanúšikov želalo a niektorí novinári (napr. Kevin Allen) to aj verejne hlásali, Detroit Red Wings na svojich márnych pokusoch dostať sa späť na vrchol nič nezmenili ani v sezóne 2015/16, pretože sa (opäť) ledva dostali do play-off a v ňom (opäť) nestačili hneď na svojho prvého súpera.
Ich frustrovaní fanúšikovia sa teda pýtajú, kto alebo čo za to môže.
Je to tréner Jeff Blashill, ktorý v NHL debutoval, učil sa zo svojich chýb a nenabral odvahu dôverovať mladým hráčom a uprednostňovať ich pred starnúcimi veteránmi, ktorí mužstvo už nevládali potiahnuť?
Je to manažér Ken Holland, ktorého dve letné posily (Mike Green a Brad Richards) boli za zenitom a ktorého mladí hráči a draftové výbery ešte nedozreli natoľko, aby bol ochotný sa ich vzdať vo výmene?
Sú to mladí hráči, ktorí sa nijak zvlášť nezlepšili a opäť len ukázali, že na nahrádzanie víťazov typu Niklas Kronwall, Pavel Daciuk a Henrik Zetterberg ešte stále nestačia, ak vôbec niekedy budú?
Alebo že by to bolo mesto, ktoré pred rokmi muselo vyhlásiť najväčší bankrot v dejinách USA a tým sa mohlo dostať do tieňa iných lokalít, ktoré by pre hviezdnych hráčov boli väčším lákadlom?
Nateraz, na konci jednej a počiatku druhej sezóny, to u Detroit Red Wings vyzerá takto:
Trénerom to nebolo, pretože Jeff Blashill zostáva a už krátko po skončení sezóny 2015/16 sa začal pripravovať na ďalší diel svojej dlhodobej misie. Želania o jeho odchode pochádzali výhradne z radov frustrovaných fanúšikov, a napr. medzi novinármi v pozícii beat writerov sa za celý ročník neobjavil ani jeden jediný, čo by len naznačoval, že by mal Blashill odísť, pretože svoju rolu nezvládol.
Manažérom to tiež nebolo, pretože Ken Holland takisto zostáva a jediný muž, ktorý má vo svojej právomoci pred novinármi oznámiť, že by skončil (Chris Ilitch, syn chorľavejúcich majiteľov Red Wings), mu krátko po vypadnutí z play-off vyjadril bezvýhradnú podporu a dôveru, na ktorej sa nič nezmenilo.
Mladými hráčmi to tiež nebolo, pretože hoci mnohí z nich nepodávali vyrovnané výkony a nikto z nich nebol celoročným ťahúňom, nemožno od nich čakať, že pri pokračujúcom rozvíjaní ich schopností hravo prevýšia súperov, ktorí pobrali talent od prírody, sú na vyššej úrovni a prežívajú výkonnostný vrchol.
Vinné nie je ani mesto Detroit, pretože aj v dobách, keď ešte prekvitalo, tak priamo v ňom väčšina hokejistov nežila, ako to koniec koncov je takmer všade v NHL. Nezmenila sa ani vysoká pozícia mesta v každoročných prieskumoch o lokalitách, v ktorých by hokejisti NHL radi zakotvili, pokiaľ by k tomu muselo prísť. Neznamená to ale, že by v NHL ďalej figurovalo kvantum hviezd, čo by si išli nohy dolámať, len aby sa pripojili k Red Wings. Tento druh hokejistov je v NHL na pokraji vyhynutia, alebo už dosť možno dávno vyhynul.
Kto alebo čo potom môže za to, že moderní Detroit Red Wings sú "neúspešní"?
Možno vás to prekvapí, ale všetky tieto zdanlivé dôvody - tréner, manažér, mladí hráči a ich kvality a mesto a jeho kondícia - to všetko sú nanajvýš sekundárne príčiny, alebo symptómy jedného hlavného dôvodu.
Tým hlavným dôvodom nie je nič iné ako séria 25 postupov do play-off v rade.
Prečo?!
Ak postupujete do play-off rok čo rok (prakticky štvrťstoročie), je to neslýchaný úspech, ktorý navždy zostane zapísaný v dejinách NHL, ale tak ako čokoľvek iné, aj on vám časom ukáže svoju odvrátenú stranu. Ukáže vám, že nové silné mužstvo jednoducho nevychováte, ak nepadnete na dno.
Do roku 2004 to ešte išlo, takže Detroit Red Wings nemali problémy. Ak mali záujem o nejakého hráča, tak ho štedro zaplatili ako voľného hráča z trhu, získali ho výmenou, v ktorej sa neraz vzdali vysokých volieb v drafte, alebo ho prilákali svojimi úspechmi. Týmto spôsobom vychovávali aj trénerov, manažérov a skautov, a vôbec pútali veľkú pozornosť, čím len podčiarkovali svoje synonymum Hockeytown.
Tieto manévre sa skončili zavedením platového stropu. NHL ho zaviedla preto, aby sa súťaž vyrovnala. Toto dobre známe tvrdenie nie je iba obyčajné klišé, ktorým sa dookola omieľa, že ktokoľvek dnes môže poraziť kohokoľvek a môže to urobiť kedykoľvek. Zo strany NHL to bol geniálny športový, ekonomický i marketingový ťah - zaviesť mechanizmus, ktorý budú všetky kluby rešpektovať a pod jeho ťarchou chtiac-nechtiac spoznajú sféry, kam sa už nedostanú na úkor iných a nedostanú sa tam dlhodobo, ako tomu bolo predtým.
Kluby po zavedení platového stropu veľmi rýchlo pochopili, že ak vybudujú dobré mužstvo a to aj niečo naozaj dokáže, tak sa im skôr alebo neskôr rozpadne, pretože ho nedokážu zaplatiť. Preto sa začali obracať po hráčoch, z ktorých urobia základné stavebné kamene svojich organizácií ('franchise players') a na rozdiel od minulosti ich prestanú vo veľkom strácať a vymieňať. Samozrejme, takíto hráči sa najľahšie získavajú výberom na predných pozíciách draftu. Nie v treťom či štvrtom kole, nie na 30. mieste prvého kola, ale v prvej päťke alebo desiatke draftu, kde existuje najväčšia šanca, že ich kluby nájdu, že budú okamžite pripravení na vstup do NHL a že sa z nich podarí vychovať nové hlavné klubové tváre. Nie iba dobrých hráčov, nie iba nadpriemerných hráčov, ale superhviezdy, ktoré si rýchlo vybudujú meno po celej lige.
Čo však takí Detroit Red Wings a ich 25 neprerušených účastí v play-off?
Keďže Red Wings za celé štvrťstoročie ani raz nepadli na dno a sú vôbec posledným klubom, ktorý postúpil do vyraďovacích bojov v každej sezóne od zavedenia platového stropu, nemali ani jednu jedinú šancu vybrať si potenciálnu superhviezdu na popredných priečkach draftu. Ich najvyšším výberom za ostatných 23 rokov bol Dylan Larkin, ktorého si zvolili na 15. pozícii draftu 2014 a v tejto sezóne ho nechali v NHL debutovať.
Do akého tímu Larkin prichádzal? Do tímu s niekoľkými dosluhujúcimi veteránmi, ktorých (znova) nedokázali nahradiť mladší hráči bez hviezdneho štatútu. Bolo to dokonca tak mizerné, že tento šikovný devätnásťročný chlapec sa stal ich najlepším strelcom a jediným reprezentantom v Zápase hviezd.
Bol to len dočasný stav na ceste za dozretím kádra?
Naberú detroitskí mladíci druhý dych, alebo budú robiť kroky späť?
Je Larkin tým spasením, ktoré Red Wings tak veľmi potrebujú?
To sú tie zúfalé otázky, ktoré sú následkom dlhočiznej série postupov do play-off. Pretože ak nie ste dlho zlý, ste odkázaný iba na ne a na nič iné. Ak chcete byť dobrý, musíte veriť v pozitívne odpovede a byť šialene trpezlivý, alebo musíte byť dlho zlý. Nemôžete viac uvažovať ako predtým, pretože toto uvažovanie škrtí platový strop, bez ohľadu na to, čo všetko ste predtým dosiahli a urobili.
Dôkazom týchto skutočností je nielen dlhočizná séria postupov do play-off v podaní Detroit Red Wings, ale aj všetky ostatné podobné série, ktoré Red Wings dopĺňajú v historických kronikách NHL. Všetky pochádzajú ešte z dôb bez platového stropu, kedy bolo budovanie nového mužstva jednoduchšie ako je dnes, ale platový strop a jeho ohraničené podmienky to neskôr klubom sťažili natoľko, že sa z toho nedostali ľahko a rýchlo.
Len sa na to pozrite:
Séria 25 postupov do play-off v rade je treťou najdlhšou v dejinách NHL. Red Wings sa o ňu delia so St. Louis Blues. Tí dali takúto dlhočiznú šnúru dokopy v rokoch 1979 až 2004. Ako sa im darilo? Vlastne nijako. Za tých 25 rokov ani raz nevyhrali Stanley Cup a sú vôbec najstarším klubom, ktorý ho nikdy nevyhral.
Ďalšia v poradí je séria 28 postupov do play-off v podaní Chicago Black Hawks. Hawks ju vyrobili v rokoch 1969 až 1997. Výsledok? Ani oni počas nej Stanley Cup ani raz nevyhrali. Keď sa pre nich séria skončila, na Stanley Cup čakali až do roku 2010. Inými slovami: museli byť dlho, predlho zlí, aby naozaj začali vyhrávať.
Absolútnym rekordom NHL je šnúra 29 postupov do play-off za sebou. Pochádza z rokov 1967 až 1996 a jej tvorcami sú Boston Bruins. Pohára sa dočkali na jej začiatku, v rokoch 1970 a 1972, ale po jej skončení museli byť tak ako Blackhawks dlho zlí, aby sa časom dočkali ďalšieho Stanley Cupu (2011).
Séria 25 postupov v podaní Detroit Red Wings sa od týchto sérií líši v tom, že z 11 častí je tvorená sezónami s platovým stropom. Je to nehorázny úspech, aký bude v modernej NHL umenie prekonať, ale je to tiež ťarcha brániaca Red Wings odraziť sa k novému štartu tak, ako to pred nimi urobil (naozaj) každý jeden klub. Tá séria je ich štít. Je to štít zamedzujúci veľkým zmenám.
Frustrovaní fanúšikovia môžu donekonečna polemizovať o tom, či za súčasné "neúspechy" Detroit Red Wings môže alebo nemôže ich tréner, manažér, hráči alebo mesto. V modernej podobe NHL, kde sa dlhodobo úspešné mužstvo dá vybudovať iba od podlahy a nijak inak, sú to len druhoradé príčiny.
Detroit Red Wings nezačnú od podlahy, ak na ňu najskôr nepadnú. Neznamená to ale, že by pre nich bolo lepšie padnúť na dno a takto začať budovať nové mužstvo. Miesto toho robia niečo, čo neskúsil ešte nikto pred nimi - v ére platových stropov menia mužstvo za pochodu a snažia sa zakaždým aspoň postúpiť do play-off, kde sa môže stať čokoľvek. Netúžia po tom, aby sa potkli, vyberali z popredných pozícií draftu a takto si našli nové hviezdy. Miesto toho veria, že solídne výkony vyžmýkajú z menej oslavovaných hráčov, ktorých drvivá väčšina nemá, nemala a ani nikdy nebude mať superhviezdny potenciál.
Dnešní Detroit Red Wings sú preto úplne iní ako dominantní Detroit Red Wings z úspechmi ovenčeného prelomu tisícročí, kedy boli pre zvyšok NHL modelom. Súčasní Detroit Red Wings sú modelovou organizáciou jedine v tom, že na rozdiel od ostatných klubov sa uberajú vlastnou cestou. Neprijímajú filozofiu, akú prijal zvyšok NHL, a kým sa ich séria postupov do play-off neskončí, tak ju ani neprijmú.
Mnohých fanúšikov frustruje možno práve to, že súčasní Detroit Red Wings svoju situáciu nemenia a čakajú, kam sa posunú. Možno čakajú na to, či sa vôbec niekam posunú. Každopádne ukazujú, že tréner, manažér, ich najlepší mladí hráči a fanúšikova v ich meste nie sú dôvodmi, prečo by mali niečo meniť. Robili to už generácie a generácie pred nimi, až z toho vyrobili sústavné obmieňanie kádra a realizačného tímu, čím postupne úplne znechutili svojich priaznivcov, ich aréna bola poloprázdna a ich výsledky boli také katastrofálne, že si vydobyli prezývku Dead Wings ('Mŕtve krídla') a kým sa z nej otriasli, na ďalší Stanley Cup si počkali predlhých 42 rokov.
Red Wings nebudú riskovať, že by do tejto pozície mohli spadnúť znova.
Nebudú rýchlo meniť svojho nového trénera, pretože i ten ďalší by musel pracovať najmä s dozrievajúcimi a nie hotovými hráčmi, ktorí majú nedostatky a žiaden z nich sa zatiaľ nezmenil na skutočnú hviezdu.
Nebudú meniť svojho manažéra, pretože ten nový by v klube začal otázkou, kde sú hviezdy tohto tímu, koľko rokov bude trvať, kým sa vôbec nájdu a vychovajú, pretože ich niet, a kam až treba padnúť, aby existovala šanca na ich nájdenie, pretože žiadna iná reálna cesta na ich nájdenie viac neexistuje.
Nebudú meniť svojich najlepších mladých hráčov, len aby ich prehádzali, umelo vybudovali zrelé mužstvo, jeden rok s ním povýšili a v tom ďalšom padli na dno. Niektorí z nich síce odídu, Red Wings sa však nechcú vzdať tých najlepších a najtalentovanejších z nich (konkrétne: Dylan Larkin, Andreas Athanasiou, Anthony Mantha, Danny DeKeyser, Petr Mrázek). Iné kluby od nich pýtajú rovno Dylana Larkina - áno, nechcú pár pracantov, neznámych farmárov alebo balíček hráčov, ktorí už nie sú takí mladí, zaostali za očakávaniami a urobili krok späť; chcú najskôr to najlepšie a najtalentovanejšie, čo Red Wings majú.
Nebudú nič meniť ani pre svoje postavenie v meste, kde napriek ekonomickým okolnostiam dokážu sústavne produkovať zisk. Keď ich zrelí hráči odmietajú, tak je to skrátka preto, pretože nemajú mužstvo, ktoré má na víťazstvo. Inými slovami: nechcú ísť niekam, kde hneď teraz nemajú veľkú šancu vyhrať Stanley Cup. Vidia, že Red Wings sa ďalej omladzujú a dominantní skrátka nie sú a ešte dlho nebudú.
Čo je však najdôležitejšie, nebudú nič zásadne meniť preto, pretože mechanizmus v podobe platového stropu im už viac nedovolí, aby si ukázali na kohokoľvek, o koho majú záujem, a dali mu plat, aký si zaumienia. V tejto ére treba nájsť talentovaných hráčov, dať im životné zmluvy, všetko postaviť okolo nich a dúfať, že to unesú. Ak to dokážu, bude existovať nádej, že by mohli poškuľovať po vrchole. Ak to nedokážu, bude ich to dlhé roky bolieť, pretože žiadny klub sa takýchto kľúčových hráčov obvykle už nezbavuje.
Toto všetko je následok 25 rokov za sebou v play-off s prerastením do éry platových stropov. Že to v ostatných play-off nevedie a zrejme ďalej nepovedie k Stanley Cupu, to je fakt. Na druhú stranu však platí, že to nevedie ani na dno, odkiaľ je ťažké sa vyhrabať. Red Wings nechcú padnúť nadol a následne sa driapať späť nahor. Padli do priemeru a dúfajú, že pôjdu už len hore. Veria, že to dokážu bez pádu na dno.
Ten priemer je nevyhnutná daň za to, že boli dlho, predlho dobrí. Stále je však lepší ako dno, kde sa v posledných 20 až 25 rokoch ocitli (naozaj) úplne všetci okrem nich. Práve na toto by nemali frustrovaní fanúšikovia zabúdať, a práve preto by nemali na dnešných Detroit Red Wings hľadieť ako na Detroit Red Wings z prelomu tisícročí.
Tí neohrození a suverénni Detroit Red Wings, ktorí kedysi vládli NHL, mali kvalitu, vyhrávali viac ako ostatní a boli vzorom, viac neexistujú. Sú minulosťou a tá sa v dôsledku existencie platového stropu nevráti.
Ak by sa aj chcela vrátiť, ide to iba jednou cestou: byť dlho, dlho na dne, a na ňom si nájsť nových kľúčových hráčov tak, ako to v posledných 20 až 25 rokoch urobil každý jeden klub okrem nich.
Chcete ďalší dôkaz?
Stačí sa pozrieť, ako vybudovali svoje moderné mužstvá Chicago Blackhawks, Los Angeles Kings, Pittsburgh Penguins, Tampa Bay Lightning a ostatné tímy, ktoré dnes majú hlavné slovo.
Blackhawks boli mizerní, kým sa dlho nevyváľali na dne a nenašli na ňom Jonathana Toewsa a Patricka Kanea. Kings boli len do počtu, dokým si z popredných pozícií draftu nevybrali Anžeho Kopitara a Drewa Doughtyho. Penguins nedosiahli nič, kým v krátkom čase vysoko nedraftovali kvarteto Marc-André Fleury, Sidney Crosby, Jevgenij Malkin a Jordan Staal. Lightning dostávali na frak, kým im do lona nespadol Victor Hedman a Steven Stamkos (a dnes sú v takej luxusnej pozícii, že v play-off sa im darí aj bez Stamkosa a medzitým sa im podarilo vysoko draftovať ďalší supertalent v podobe Jonathana Drouina). Washington Capitals, Florida Panthers, New York Islanders - menujte koho chcete, vždy to prebiehalo rovnako.
Všetky tieto kluby patrili dlhé roky iba do suterénu NHL, často menili trénerov a manažérov, márne vymieňali iných mladých hráčov, fanúšikovia o nich nestáli, pretože boli mizerní. Dostali sa z toho tak, že padli na dno a prežili ťažké časy, ktoré sú tým ozajstným neúspechom. Až potom k nim začali prúdiť kvalitní hráči, začali sa zaobaľovať silou a ich tréneri a manažéri začali vyzerať ako malí géniovia, ktorí vedia, ako na to.
Nečudujte sa preto, že Detroit Red Wings niečo také odmietajú a v dobe, kedy kdekto volá po výmene trénera, manažéra a mladých hráčov, ktorých je priveľa, oni nerobia zdanlivo nič a len čakajú.
Majú inú možnosť?
Sotva.
Po 25 rokoch nepretržitých postupov do play-off sú ich ruky tak zviazané, že ich tréner, manažér, jadro mladých hráčov a duchom prítomní fanúšikovia môžu jedine čakať, či im ten odvážny pokus o návrat na vrchol bez pádu na dno vyjde, alebo nie. Tento pokus naozaj nie je neúspech. Pomery v dnešnej NHL ukazujú, že neúspech má oveľa horšiu a oveľa bolestivejšiu podobu ako len neschopnosť prejsť cez úvodné kolo play-off so sústavne sa omladzujúcim tímom, ktorý sa najskôr musí lopotne naučiť, ako má vyhrávať.
Patríte teda k tým, ktorí od Detroit Red Wings žiadajú, aby naďalej dominovali v play-off a na svoje úspechy z rokov 1995 až 2009 nadväzovali ďalšími, pretože "to k nim sedí", pretože "majú svoje meno", pretože "kedysi hrali dobre", pretože "tak to má byť"? Patríte k tým, ktorí od nich očakávajú, že bezbolestne dokážu to, čo iné kluby nedokázali za päť, desať a viac rokov, alebo to nedokázali nikdy, celý čas ich to veľmi bolelo a mali pritom lepšie príležitosti, keď dostávali do daru jednu potenciálnu klubovú tvár za druhou?
Ak áno, vedzte, že v dnešnej NHL je to absurdná požiadavka.
Ďalší článok na túto tému: Daň za úspech platia všetci. Zaplatia aj Red Wings?