MARTIN UŽÁK | 19.05.2011
Nie je tajomstvom, že s nedávnym koncom domáceho svetového šampionátu si mnoho slovenských hokejových fanúšikov doslova vydýchlo. A rozhodne to nebolo len kvôli výkonom na ľade.
Nie je tajomstvom, že s nedávnym koncom domáceho svetového šampionátu si mnoho slovenských hokejových fanúšikov doslova vydýchlo. A rozhodne to nebolo len kvôli výkonom na ľade.
.jpg) |
| Logo majstrovstiev sveta v hokeji 2011 (IIHF) |
Najväčšia športová udalosť v histórii samostatnej republiky sa pre domácu reprezentáciu skončila neúspešne. Sledovali sme fyzicky a psychicky absolútne nepripravený a prestarnutý výber, ktorý sa trápil a nakoniec obsadil desiate miesto, do značnej miery vystihujúce súčasné priemerné pozície nášho hokeja.
Popri všetkej športovej tragédii sa zdalo, že útechou by mohla byť aspoň úspešná organizácia podujatia a hrdá spoločenská prezentácia krajiny. I napriek tomu, že šampionát bol ústami mnohých vrcholných predstaviteľov a zástupcov SZĽH ohodnotený ako výborný, veľké množstvo smutných negatív sa našlo aj na ňom - mimo ľadu, v organizácii, v príprave i mentalite národa a fanúšikov, ktorí napriek celospoločenskej podpore urobili v niektorých prípadoch nášmu skromnému štátiku celkom neblahú a zahanbujúcu reklamu.
O tom, že svetový šampionát bol úspešný, naozaj niet veľa pochybností. Slováci sa predsa prezentovali starostlivosťou, vášňou, zápalom a záujmom, a po čase sa znova raz dokázali spojiť do jedného veľkého celku, ktorý prekrásne vypredával zápas za zápasom a svojou pozornosťou prepisoval históriu. Na druhú stranu sa však našlo aj veľké množstvo negatív, ktoré krajinu zviditeľnili v inom svetle, ako by si sama želala.
Pozornosť tohto článku sa nevenuje pozitívam, riešeniam, návrhom ani žiadnym sviežim víziám - veď takýchto článkov bolo predsa napísaných až nad hlavu. Priestor dostane len zhrnutie a pripomenutie hrubých a neotesaných chýb, ktoré nás každodenne prepadávali v rámci správ médií, tlačových agentúr či polície.
Skúste sa preto pri tomto zozname prešľapov, káuz a afér akosi odosobniť a sami si utvoriť predstavu o tom, či bola organizácia a celospoločenská úroveň šampionátu naozaj taká výborná, ako sa tvrdí.
Nech sa človek pozrie na skutočnosti akokoľvek, stále platí, že nie je nič ľahšieho ako kritizovať. Možno povrchne, možno odmerane a nezaslúžene, možno s nepoznaním tej povestnej hĺbky detailov, no kritizovať. Kritika je vždy veľmi kontroverzným napádaním daností, no našťastie sa rodí aj z určitých dôvodov.
Dôvodov, prečo otvorene kritizovať, sa počas šampionátu zrodilo mnoho. A možno tomu tak bolo aj očakávane. Všetci sme predsa veľmi dobre vedeli, že celá tá šou bude v prvom rade akýmsi dvojtýždňovým odtrhnutím sa od reality nášho upadajúceho hokeja a vyťahovaním falošných úsmevov cez slzy. Bez ohľadu na to, čo sa dialo, čo sa deje a čo sa bude diať, tento turnaj takým aj naozaj bol.
Súčasná letargia nášho hokeja je výsledkom dlhodobého prepadávania sa a pomalého a postupného hnitia, ktorému po tom, čo prerástlo do očividnej a viditeľnej podoby, viac nevieme zamedziť.
Náramné, údajné, no tiež do očí bijúce "predraženie" opravy bratislavskej arény, blamáže ohľadom oficiálnej hymny a maskota šampionátu, problémy s predajom vstupeniek a ich krádežami, či vrcholne naivné upratovanie špinavých častí miest a zakrývanie ich skutočnej a reálnej tváre, na ktorom by vlastne nebolo nič zlého, akurát len to, že sa realizovalo až vtedy, keď bolo potrebné ukázať sa pred celým svetom.
Kritika, kritika, len a len kritika. Je vôbec objektívna, správna, je fér? Nuž, po prešľapoch, ktorých sa týka, nikdy nebolo nutné pátrať ani diskrétne, ani citlivo. Škandály a zahanbujúce omyly slovenských MS sa rodili ako huby po daždi a šírili ako chrípkové vírusy. A že ich nebolo málo!
Aféry nás počas tých dvoch týždňov stretávali na každom kroku. Hlúposti sa rodili v mysliach niektorých fanúšikov, v arénach, hoteloch, v rozhodnutiach organizačného výboru i okruhu širokej verejnosti, ktorá akoby len využívala faktu, že celá republika žije hokejom a na nič ďalšieho nehľadí. Treba však objektívne priznať, že množstvo týchto nesvárov vzniklo v prvom rade iba preto, pretože sme sa s prípravou šampionátu i napriek niekoľkým dlhým rokom, ktoré sme mali údajne v rezerve, ponáhľali doslova na poslednú chvíľu.
Odovzdanie neskolaudovaného bratislavského stánku všetky kauzy len podčiarkuje. Aréna hlavného mesta bola aj napriek množstvu času dokončená len obrazne a už počas samotného šampionátu snáď ani nebolo dňa, kedy by sa hokejisti nesťažovali na nekvalitný ľad. Čím sme si teda zaslúžili, že nám bol náš nový a extrémne predražený stánok predstavený ako ten, ktorý má najmodernejšie chladiace zariadenie v Európe?! Prečo kompetentní tvrdili niečo, čo bolo v praxi opakom?! A vlastne, prečo to tvrdia stále dookola?!
Okrem tajných bratislavských príprav na KHL nám radosť neurobila ani košická Steel Arena, v ktorej hneď pri prvom zápase turnaja medzi Švajčiarmi a Francúzmi vypadlo na niekoľko minút osvetlenie. Aby toho nebolo málo, tak pri ďalšom francúzskom pozastavení sa prišlo na to, že na klzisku je zle zamerané bránkovisko.
Prehadzovanie zodpovednosti medzi spoločnosťami, zväzmi, organizátormi a ktovie kým ešte sa ukázalo ako naozaj účelné riešenie, a vlastne, čo si budeme nahovárať, pre tento náš čudesný stredoeurópsky štátik je to predsa prirodzené. Stalo sa, a stalo sa práve na Slovensku - znova na Slovensku.
Zo správ o hrubých a hlúpych organizačných chybách by to bolo zhruba všetko. Nič ďalšie závažné sa v kuloároch neobjavovalo, i keď určite je na posúdenie aj to, prečo sa u nás zrazu narodila reklama stávkovej spoločnosti, ktorá ani nemala slovenskú licenciu. Prečo boli na štarte šampionátu v halách zakázané fotoaparáty určitých rozmerov, a prečo sa neskôr povolili, aby sa neskôr znova obmedzili. Dočkáme sa vôbec niekedy odpovedí, ospravedlnenia, či nebodaj priznania chyby? Nie, na Slovensku zrejme nie.
Na obhajobu domácich príprav je nutné podotknúť, že všetky takéto problémy sa predsa vyskytujú aj kdekoľvek inde. Ak by týchto zopár škandálikov bolo tým všetkým zlým, čo nás počas šampionátu postihlo, o výbornom kontextovom hodnotení by zrejme nebolo pochýb. Spojenie "ak by" však nikoho nezaujíma.
Slováci sa vyfarbili aj v iných sférach. A čo je najsmutnejšie, vo väčšine zvyšných prípadov len poukázali na ich už povestný neblahý spoločenský kódex. Ťažko pri takýchto previneniach vôbec súdiť v kontexte, veď hlupáci žijú všade a človek predsa nikdy neprišiel na spôsob, akým pri chybách jednotlivcov očistiť špinu z celého zvyšku spoločnosti. Fanúšikovia boli úžasní, fantastickí, pompézni, brilantní, nenapodobiteľní, oddaní - tých prívlastkov sa rodilo cez hlavu. Žiaľ, našli sa aj výnimky.
Národ zostal zahanbený pri rozporuplných reakciách niektorých jedincov pri slávnostnom zahájení MS, pri pískaní počas znenia niektorých zahraničných hymien, či dokonca pri hučaní u minúty ticha venovanej nedávnej tragédii v Japonsku. Neslávne populárnu bodku nakoniec obstaralo exhibicionistické predstavenie pri poslednom slovenskom zápase proti Dánsku.
Odsudzovať vybrané indivíduá, alebo ich nechať stratiť sa v dave? Stratiť v dave, ktorý napr. vo fanúšikovskom tábore na bratislavskom Tyršovom nábreží určenom pre verejnosť (tzn. rodiny s malými deťmi) uskakoval roztržke končiacej sa bodnými poraneniami? Stratiť v širokých zástupoch, ktoré narážali na falošné vstupenky? Stratiť v hrdých radách niektorých nemenovaných "legiend" nášho hokeja, ktorým stačilo niekoľko zopár prehier na to, aby otvorene a cielene urážali všetko, čo sa im akurát hodilo?
Čo si Slovač vychovala, tým sa aj prezentuje. Pomocou jej buď napr. spätná a veľkolepá možnosť, ako si overiť falzifikáty a falošné lístky, ktorá sa však zrodí až vtedy, keď už je zle a keď sa počet pochybností dvíha. Nuž, nový štadión, čisté mesto ani moderný stroj šampionát výborným nerobia. Robí ho skôr mentalita.
Nech sme sa pred svetom prezentovali ako hocako ohromná hokejová krajina, ukázali sme aj tvár klamárov, podvodníkov a zlodejov. Zdá sa, že dobre pripravené slovenské supy pritom nelietali len nad cudzincami, ktorí sem zavítali zväčša po prvýkrát v živote. Pri dojemnej rozlúčke s našim reprezentačným velikánom Pavlom Demitrom nariekal celý národ. Dokáže sa ale poobzerať po tých, ktorí Demitru okradli? A čo Švajčiari a ich odcudzené vozidlo? Päť zmiznutých dresov legendy nášho hokeja Petra Šťastného? A vrchol v podobe okradnutia veľkej časti dánskej výpravy v bratislavskom hoteli Tatra? Nevedno, nič nevedno.
Zodpovednosť nie je, následky neexistujú, nevyvodia sa. Alarmy rušia hráčov záhadne samé od seba, o preťahovaní tréningov a porušovaní harmonogramu nikto nič nepočul, noblesné lístky pre súperových rodinných príslušníkov sú zrazu fuč. Všetko sa zdá byť komplikovanejšie a vážnejšie, no možno ani nie. Možno ide len o našu prirodzenosť, o bezvýznamné detaily, o chybičky krásy, ktorými sa na Slovensku nezaoberáme.
Z novinárskeho pohľadu, ktorý je inak kritizovaný neustále a za hocakých iných okolností - či už si to zasluhuje alebo nie - je zvláštne, prečo práve počas šampionátu, ktorý napäto sleduje celé Slovensko, sa náš najväčší hokejový portál rozhodne testovať novú podobu svojich webových stránok. Je zvláštne, prečo práve počas šampionátu novinári vytiahnu problémy Miroslava Šatana s investíciami do pozemkov v týchto našich závistlivých a nerešpektujúcich končinách. Je zvláštne, prečo počuť nevôľu pri znení cudzej hymny, prečo opakovane robiť rovnaké chyby, prečo všetko naprávať až v momente, keď sa to prevalí cez hlavu.
Sme takou zvláštnou krajinou, možno aj hokejovou, a možno ani nie. Ktovie?
Čo nám vlastne zostáva? Kritizovať? Tak teda kritizujme! Pri tom všetkom sa však zamyslime, kam sme sa až dostali, kde je náš hrdý slovenský obraz a do akých šedín v týchto dobách vybledol.
Popri všetkej športovej tragédii sa zdalo, že útechou by mohla byť aspoň úspešná organizácia podujatia a hrdá spoločenská prezentácia krajiny. I napriek tomu, že šampionát bol ústami mnohých vrcholných predstaviteľov a zástupcov SZĽH ohodnotený ako výborný, veľké množstvo smutných negatív sa našlo aj na ňom - mimo ľadu, v organizácii, v príprave i mentalite národa a fanúšikov, ktorí napriek celospoločenskej podpore urobili v niektorých prípadoch nášmu skromnému štátiku celkom neblahú a zahanbujúcu reklamu.
O tom, že svetový šampionát bol úspešný, naozaj niet veľa pochybností. Slováci sa predsa prezentovali starostlivosťou, vášňou, zápalom a záujmom, a po čase sa znova raz dokázali spojiť do jedného veľkého celku, ktorý prekrásne vypredával zápas za zápasom a svojou pozornosťou prepisoval históriu. Na druhú stranu sa však našlo aj veľké množstvo negatív, ktoré krajinu zviditeľnili v inom svetle, ako by si sama želala.
Pozornosť tohto článku sa nevenuje pozitívam, riešeniam, návrhom ani žiadnym sviežim víziám - veď takýchto článkov bolo predsa napísaných až nad hlavu. Priestor dostane len zhrnutie a pripomenutie hrubých a neotesaných chýb, ktoré nás každodenne prepadávali v rámci správ médií, tlačových agentúr či polície.
Skúste sa preto pri tomto zozname prešľapov, káuz a afér akosi odosobniť a sami si utvoriť predstavu o tom, či bola organizácia a celospoločenská úroveň šampionátu naozaj taká výborná, ako sa tvrdí.
Nech sa človek pozrie na skutočnosti akokoľvek, stále platí, že nie je nič ľahšieho ako kritizovať. Možno povrchne, možno odmerane a nezaslúžene, možno s nepoznaním tej povestnej hĺbky detailov, no kritizovať. Kritika je vždy veľmi kontroverzným napádaním daností, no našťastie sa rodí aj z určitých dôvodov.
Dôvodov, prečo otvorene kritizovať, sa počas šampionátu zrodilo mnoho. A možno tomu tak bolo aj očakávane. Všetci sme predsa veľmi dobre vedeli, že celá tá šou bude v prvom rade akýmsi dvojtýždňovým odtrhnutím sa od reality nášho upadajúceho hokeja a vyťahovaním falošných úsmevov cez slzy. Bez ohľadu na to, čo sa dialo, čo sa deje a čo sa bude diať, tento turnaj takým aj naozaj bol.
Súčasná letargia nášho hokeja je výsledkom dlhodobého prepadávania sa a pomalého a postupného hnitia, ktorému po tom, čo prerástlo do očividnej a viditeľnej podoby, viac nevieme zamedziť.
Náramné, údajné, no tiež do očí bijúce "predraženie" opravy bratislavskej arény, blamáže ohľadom oficiálnej hymny a maskota šampionátu, problémy s predajom vstupeniek a ich krádežami, či vrcholne naivné upratovanie špinavých častí miest a zakrývanie ich skutočnej a reálnej tváre, na ktorom by vlastne nebolo nič zlého, akurát len to, že sa realizovalo až vtedy, keď bolo potrebné ukázať sa pred celým svetom.
Kritika, kritika, len a len kritika. Je vôbec objektívna, správna, je fér? Nuž, po prešľapoch, ktorých sa týka, nikdy nebolo nutné pátrať ani diskrétne, ani citlivo. Škandály a zahanbujúce omyly slovenských MS sa rodili ako huby po daždi a šírili ako chrípkové vírusy. A že ich nebolo málo!
Aféry nás počas tých dvoch týždňov stretávali na každom kroku. Hlúposti sa rodili v mysliach niektorých fanúšikov, v arénach, hoteloch, v rozhodnutiach organizačného výboru i okruhu širokej verejnosti, ktorá akoby len využívala faktu, že celá republika žije hokejom a na nič ďalšieho nehľadí. Treba však objektívne priznať, že množstvo týchto nesvárov vzniklo v prvom rade iba preto, pretože sme sa s prípravou šampionátu i napriek niekoľkým dlhým rokom, ktoré sme mali údajne v rezerve, ponáhľali doslova na poslednú chvíľu.
Odovzdanie neskolaudovaného bratislavského stánku všetky kauzy len podčiarkuje. Aréna hlavného mesta bola aj napriek množstvu času dokončená len obrazne a už počas samotného šampionátu snáď ani nebolo dňa, kedy by sa hokejisti nesťažovali na nekvalitný ľad. Čím sme si teda zaslúžili, že nám bol náš nový a extrémne predražený stánok predstavený ako ten, ktorý má najmodernejšie chladiace zariadenie v Európe?! Prečo kompetentní tvrdili niečo, čo bolo v praxi opakom?! A vlastne, prečo to tvrdia stále dookola?!
Okrem tajných bratislavských príprav na KHL nám radosť neurobila ani košická Steel Arena, v ktorej hneď pri prvom zápase turnaja medzi Švajčiarmi a Francúzmi vypadlo na niekoľko minút osvetlenie. Aby toho nebolo málo, tak pri ďalšom francúzskom pozastavení sa prišlo na to, že na klzisku je zle zamerané bránkovisko.
Prehadzovanie zodpovednosti medzi spoločnosťami, zväzmi, organizátormi a ktovie kým ešte sa ukázalo ako naozaj účelné riešenie, a vlastne, čo si budeme nahovárať, pre tento náš čudesný stredoeurópsky štátik je to predsa prirodzené. Stalo sa, a stalo sa práve na Slovensku - znova na Slovensku.
Zo správ o hrubých a hlúpych organizačných chybách by to bolo zhruba všetko. Nič ďalšie závažné sa v kuloároch neobjavovalo, i keď určite je na posúdenie aj to, prečo sa u nás zrazu narodila reklama stávkovej spoločnosti, ktorá ani nemala slovenskú licenciu. Prečo boli na štarte šampionátu v halách zakázané fotoaparáty určitých rozmerov, a prečo sa neskôr povolili, aby sa neskôr znova obmedzili. Dočkáme sa vôbec niekedy odpovedí, ospravedlnenia, či nebodaj priznania chyby? Nie, na Slovensku zrejme nie.
Na obhajobu domácich príprav je nutné podotknúť, že všetky takéto problémy sa predsa vyskytujú aj kdekoľvek inde. Ak by týchto zopár škandálikov bolo tým všetkým zlým, čo nás počas šampionátu postihlo, o výbornom kontextovom hodnotení by zrejme nebolo pochýb. Spojenie "ak by" však nikoho nezaujíma.
Slováci sa vyfarbili aj v iných sférach. A čo je najsmutnejšie, vo väčšine zvyšných prípadov len poukázali na ich už povestný neblahý spoločenský kódex. Ťažko pri takýchto previneniach vôbec súdiť v kontexte, veď hlupáci žijú všade a človek predsa nikdy neprišiel na spôsob, akým pri chybách jednotlivcov očistiť špinu z celého zvyšku spoločnosti. Fanúšikovia boli úžasní, fantastickí, pompézni, brilantní, nenapodobiteľní, oddaní - tých prívlastkov sa rodilo cez hlavu. Žiaľ, našli sa aj výnimky.
Národ zostal zahanbený pri rozporuplných reakciách niektorých jedincov pri slávnostnom zahájení MS, pri pískaní počas znenia niektorých zahraničných hymien, či dokonca pri hučaní u minúty ticha venovanej nedávnej tragédii v Japonsku. Neslávne populárnu bodku nakoniec obstaralo exhibicionistické predstavenie pri poslednom slovenskom zápase proti Dánsku.
Odsudzovať vybrané indivíduá, alebo ich nechať stratiť sa v dave? Stratiť v dave, ktorý napr. vo fanúšikovskom tábore na bratislavskom Tyršovom nábreží určenom pre verejnosť (tzn. rodiny s malými deťmi) uskakoval roztržke končiacej sa bodnými poraneniami? Stratiť v širokých zástupoch, ktoré narážali na falošné vstupenky? Stratiť v hrdých radách niektorých nemenovaných "legiend" nášho hokeja, ktorým stačilo niekoľko zopár prehier na to, aby otvorene a cielene urážali všetko, čo sa im akurát hodilo?
Čo si Slovač vychovala, tým sa aj prezentuje. Pomocou jej buď napr. spätná a veľkolepá možnosť, ako si overiť falzifikáty a falošné lístky, ktorá sa však zrodí až vtedy, keď už je zle a keď sa počet pochybností dvíha. Nuž, nový štadión, čisté mesto ani moderný stroj šampionát výborným nerobia. Robí ho skôr mentalita.
Nech sme sa pred svetom prezentovali ako hocako ohromná hokejová krajina, ukázali sme aj tvár klamárov, podvodníkov a zlodejov. Zdá sa, že dobre pripravené slovenské supy pritom nelietali len nad cudzincami, ktorí sem zavítali zväčša po prvýkrát v živote. Pri dojemnej rozlúčke s našim reprezentačným velikánom Pavlom Demitrom nariekal celý národ. Dokáže sa ale poobzerať po tých, ktorí Demitru okradli? A čo Švajčiari a ich odcudzené vozidlo? Päť zmiznutých dresov legendy nášho hokeja Petra Šťastného? A vrchol v podobe okradnutia veľkej časti dánskej výpravy v bratislavskom hoteli Tatra? Nevedno, nič nevedno.
Zodpovednosť nie je, následky neexistujú, nevyvodia sa. Alarmy rušia hráčov záhadne samé od seba, o preťahovaní tréningov a porušovaní harmonogramu nikto nič nepočul, noblesné lístky pre súperových rodinných príslušníkov sú zrazu fuč. Všetko sa zdá byť komplikovanejšie a vážnejšie, no možno ani nie. Možno ide len o našu prirodzenosť, o bezvýznamné detaily, o chybičky krásy, ktorými sa na Slovensku nezaoberáme.
Z novinárskeho pohľadu, ktorý je inak kritizovaný neustále a za hocakých iných okolností - či už si to zasluhuje alebo nie - je zvláštne, prečo práve počas šampionátu, ktorý napäto sleduje celé Slovensko, sa náš najväčší hokejový portál rozhodne testovať novú podobu svojich webových stránok. Je zvláštne, prečo práve počas šampionátu novinári vytiahnu problémy Miroslava Šatana s investíciami do pozemkov v týchto našich závistlivých a nerešpektujúcich končinách. Je zvláštne, prečo počuť nevôľu pri znení cudzej hymny, prečo opakovane robiť rovnaké chyby, prečo všetko naprávať až v momente, keď sa to prevalí cez hlavu.
Sme takou zvláštnou krajinou, možno aj hokejovou, a možno ani nie. Ktovie?
Čo nám vlastne zostáva? Kritizovať? Tak teda kritizujme! Pri tom všetkom sa však zamyslime, kam sme sa až dostali, kde je náš hrdý slovenský obraz a do akých šedín v týchto dobách vybledol.