MARTIN UŽÁK | 17.06.2014 | aktualizované 17.06.2021
Detroit Red Wings mali donedávna povesť prezieravého klubu, ktorý - kým to bolo možné - dokázal objavovať vzácne talentovaných mladíkov v nižších kolách draftu a neštítil sa draftovať aj mladíkov, ktorých nikto iný nepoznal. Pokiaľ však človek pátra po dátume, kedy sa táto ich povesť začala formovať, musí sa vrátiť o celých 32 rokov späť - k 17. júnu 1989.
Boli to časy, kedy sa Red Wings pred hokejovým svetom identifikovali vďaka hviezdnemu centrovi Steveovi Yzermanovi, trénerovi Jacquesovi Demersovi a mladým Bruise Brothers - Joeymu Kocurovi a Bobovi Probertovi. Generálnym manažérom bol Jimmy Devellano, skautingu šéfoval Neil Smith. O pozíciu najlepšieho tímu ligy súperili Calgary Flames a Edmonton Oilers. Wayne Gretzky, ktorý sa chystal prekonať Gordieho Howea a stať sa najproduktívnejším hokejistom histórie NHL, udivoval okrem iného dovtedy nepoznanou brilantnou hrou za bránkou súpera.
V týchto dobách v NHL diktovali tón najmä kanadskí hokejisti. Európania mali dvere do súťaže zväčša zatvorené vinou politiky alebo skepticizmu. Čechoslováci a Sovieti hrali v komunistických krajinách a do zámoria mohli legálne odísť len vo vyššom veku, po rokoch služieb v reprezentácii a po povolení zväzu, Švédi boli zasa často vnímaní ako bojazlivci, ktorí by neuniesli tvrdý zámorský štýl. Menej bolo aj Američanov - hokej v USA si získaval rešpekt veľmi pomaly.
Ešte na sklonku osemdesiatych rokov bolo v NHL stále rozšírené nepísané pravidlo, že draftovať Európanov sa priveľmi nevyplácalo. Postupom rokov síce bolo zvolených viacero Švédov, Fínov a Čechoslovákov, a raz za čas boli vybraní poriadne vysoko, ako napríklad Mats Sundin, jednotka draftu 1989, ale to boli veľké výnimky. Drvivá väčšina ostatných Európanov prichádzala na rad v neskorších kolách draftu a v staršom veku, keďže prvé tri kolá boli určené tínedžerom. Osobitnou kapitolou boli sovietski hokejisti, ktorých si kluby vyberali z čo najnižších pozícií, pretože sa im nedávali veľké šance na opustenie vlasti, ktorá im v odchode za more zvykla tvrdo brániť.
Draftovanie hokejistu z Európy, najmä ak nebol výnimočne dobrý a dostatočne známy, bol skrátka obrovský hazard, ktorý väčšina klubov v predných kolách draftu nechcela podstupovať. Európanom navyše škodilo, že v NHL ich často nerešpektovali ani ich spoluhráči a tréneri.
Nevôľou voči európskym hokejistom bol príznačný aj vtedajší generálny manažér Jimmy Devellano. Preferoval skôr veľkých a tvrdých Kanaďanov a svojim skautom dookola prízvukoval, že Európanov môžu draftovať iba v limitovanom počte; opakoval však aj to, že bude spokojný, ak sa klubu podarí draftovať aspoň dvoch hokejistov schopných hrať NHL. Možno aj to bol dôvod, prečo 17. júna 1989 prenechal hlavné slovo svojim skautom a tí nabrali dostatok odvahy na to, aby si na drafte vybrali európskych mladíkov, u ktorých sa dúfalo, že pri troche šťastia môžu klubu priniesť osoh.
Prvé dve voľby Red Wings padli, pochopiteľne, na Severoameričanov. V prvom kole na 11. mieste si najskôr vybrali menšieho útočníka Mikea Sillingera a v druhom kole na 32. mieste tvrdého obrancu Boba Boughnera. Následne prišiel rad na Európanov.
Red Wings nikdy predtým nevyužili svoje voľby v treťom a štvrtom kole draftu na dvoch európskych hráčov. Voľba v treťom kole predsa znamenala posledný cenný výber z radov tínedžerov, pozícia vo štvrtom kole zasa prinášala prvú možnosť voliť z najlepších starších hráčov z Ameriky. Red Wings sa však vzopreli svojim dlhoročným zvyklostiam a v ďalšom priebehu draftu zvolili v treťom kole na 53. mieste Švéda Nicklasa Lidströma a vo štvrtom na 74. mieste Sovieta Sergeja Fiodorova.
Lidströma vtedy nikto nepoznal, Red Wings ako jediní boli ochotní sledovať ho počas celej sezóny. Pracovali inak ako ostatní, rozhodli sa, že hráčov budú sledovať nielen na veľkých medzinárodných turnajoch, kam sa Lidström navyše ešte nedostával. Vo švédskej lige robil náhradníka a zahral si, len keď sa zranilo viacero starších obrancov.
Fiodorov bol známy, bol to najlepší devätnásťročný hokejista na svete, no problém bol v tom, že to bol Soviet. Nikdy predtým nebol sovietsky hokejista draftovaný tak vysoko ako on. Keď jeho meno odznelo, ostatné kluby dvíhali obočie a tvrdili, že Red Wings práve premárnili jednu dobrú voľbu na hokejistu, ktorý je síce výborný, ale do Ameriky nikdy nepríde, alebo tam príde až po tridsiatke, po svojich najlepších rokoch, keď mu to súdruhovia dovolia.
Voľba Lidströma a hlavne Fiodorova mala byť hazardom, ktorý by v prípade neúspechu šiel na tričko tímových skautov na čele s Neilom Smithom. Ako to však pri drafte chodí, výsledky sa mali prejaviť až po rokoch, takže vtedajšia pozornosť sa upriamovala aj na ďalšie voľby.
Ďalšími voľbami Red Wings na drafte 1989 sa stali Shawn McCosh, Dallas Drake (Red Wings chceli miesto neho draftovať sovietskeho útočníka Pavla Bureho, toho im ale o tri pozície predtým vyfúkli Vancouver Canucks), Scott Zygulski, Andy Suhy, Bob Jones, Greg Bignell, Rick Judson, ďalší Soviet Vladimir Konstantinov, Joseph Frederick a Jason Glickman.
Konstantinov bol za morom známy ako neústupčivý kapitán sovietskeho juniorského mužstva, ktoré v roku 1987 na majstrovstvách sveta v Piešťanoch zviedlo slávnu hromadnú bitku s Kanadou. Ale tak ako v prípade Fiodorova, ani jemu sa nedávali takmer žiadne šance na to, že do NHL by mohol prísť skôr ako pred tridsiatkou, alebo že ho tam komunisti vôbec pustia.
Detroit Red Wings teda na drafte 1989 vybrali iba šiestich Kanaďanov. Ďalší piati hráči pochádzali z USA, jeden bol zo Švédska a až dvaja zo Sovietskeho zväzu. Kombinácia dvoch Sovietov a jedného neznámeho Škandinávca bola na oko riskantná - dvaja z nich zabrali lukratívne pozície v treťom a štvrtom kole draftu a u dvoch z nich nebolo isté, či si v NHL niekedy zahrajú. Zakrátko sa však ukázalo, že o žiaden zdanlivý skok do priepasti nešlo.
Jedinečnosťou draftu Detroit Red Wings z roku 1989 je skutočnosť, že týmito hviezdami boli práve Európania, na ktorých sa kedysi nazeralo skepticky a cez prsty. Lidström, Fiodorov a Konstantinov sa krátko po drafte stali významnými súčasťami mužstva, ktoré s ich výdatnou pomocou vystúpilo do popredia NHL. "Úplne náš klub zmenili," spomínal po rokoch Steve Yzerman.
Lidström pôsobil v Detroite 20 sezón, počas ktorých štyrikrát vyhral Stanley Cup, sedemkrát získal Norris Trophy pre najlepšieho obrancu NHL a v roku 2002 ako prvý Európan v dejinách NHL vyhral Conn Smythe Trophy pre najužitočnejšieho hráča play-off. Stal sa tiež prvým európskym kapitánom víťazov Stanley Cupu. Dnes je považovaný za jedného z dvoch alebo troch najlepších obrancov v histórii NHL. Jeho dres s číslom 5 visí pod stropom Little Caesars Areny a nesmie ho nosiť žiadny hráč Red Wings.
Fiodorov a Konstantinov napokon do NHL dorazili v mladom veku. Respektíve do nej doslova ušli. Fiodorov bol zlanárený miliónmi dolárov a keď trochu váhal, Red Wings ho jednoducho naložili do auta a vzali so sebou. Konstantinov to mal podstatne ťažšie - doma v Sovietskom zväze musel predstierať smrteľne vážnu chorobu, aby ho komunisti pustili liečiť sa na západ.
Fiodorov hral za Red Wings 13 sezón, trikrát s nimi vyhral Stanley Cup a popri tom sa stal držiteľom štyroch individuálnych ocenení, vrátane prestížnej Hart Trophy, určenej pre najužitočnejšieho hráča NHL. Vyhral ju ako prvý Európan v histórii súťaže. Popri tom vytvoril mnohé rekordy. Môže byť len otázkou času, kedy bude jeho číslo 91 v Detroite vyradené z užívania.
Konstantinov nosil dres Red Wings šesť sezón. S Fiodorovom a ďalšími troma sovietskymi rodákmi sformoval v Detroite slávnu 'Ruskú päťku'. Bol blízko k zisku Norris Trophy pre najlepšieho obrancu NHL. V roku 1997 s Red Wings vyhral Stanley Cup a aj keď sa po následnej vážnej automobilovej nehode k hokeju nikdy nevrátil, jeho číslo 16 odvtedy nenosil žiaden hokejista mužstva.
Lidström, Fiodorov, Konstantinov a s nimi Sillinger, Boughner, Drake a McCosh nastúpili v NHL do 5.955 zápasov základnej časti (z toho 3.231 odohrali za Red Wings) a 726 zápasov play-off (z toho 547 odohrali za Red Wings). V základnej časti nastrieľali 1.227 gólov a pozbierali 3.594 bodov, v play-off nahromadili ďalších 441 bodov a rozdelili si deväť prsteňov za víťazstvo Stanley Cupu.
Niet divu, že draft 1989 je dodnes považovaný za najlepší draft v histórii Detroit Red Wings a jeden z najlepších, ak nie vôbec najlepší v dejinách NHL.
Úspešný draft Red Wings zo 17. júna 1989 sa nakoniec prejavil na väčšom prenikaní európskych hráčov do NHL a na ešte výraznejšom inklinovaní tohto klubu k hokejistom zo starého kontinentu.
Red Wings nadviazali na jedinečné voľby z draftu 1989 mnohými ďalšími výbermi z nižších pozícií, kde našli ďalšie európske poklady. Za všetky z nich hovoria Tomas Holmström, draftovaný v roku 1994 z 257. miesta, Pavel Daciuk, draftovaný v roku 1998 zo 171. miesta, či Henrik Zetterberg, draftovaný v roku 1999 z 210. miesta. Všetkých spájalo, že nik iný im nevenoval takú pozornosť ako Red Wings. Red Wings to vydržalo, až kým ich ostatné kluby nezačali napodobňovať.
Nebyť odvážnych rozhodnutí spred 32 rokov a udalostí, ktoré po nich nasledovali, Detroit Red Wings by sa zrejme nikdy nedočkali úspechov, ktoré ich sprevádzali v nasledujúcich dvoch dekádach.
A všetko to pritom začalo skepticky a na oko riskantne.
Podklady:
 |
| Sergej Fiodorov a Nicklas Lidström (Associated Press) |
Detroit Red Wings mali donedávna povesť prezieravého klubu, ktorý - kým to bolo možné - dokázal objavovať vzácne talentovaných mladíkov v nižších kolách draftu a neštítil sa draftovať aj mladíkov, ktorých nikto iný nepoznal. Pokiaľ však človek pátra po dátume, kedy sa táto ich povesť začala formovať, musí sa vrátiť o celých 32 rokov späť - k 17. júnu 1989.
Boli to časy, kedy sa Red Wings pred hokejovým svetom identifikovali vďaka hviezdnemu centrovi Steveovi Yzermanovi, trénerovi Jacquesovi Demersovi a mladým Bruise Brothers - Joeymu Kocurovi a Bobovi Probertovi. Generálnym manažérom bol Jimmy Devellano, skautingu šéfoval Neil Smith. O pozíciu najlepšieho tímu ligy súperili Calgary Flames a Edmonton Oilers. Wayne Gretzky, ktorý sa chystal prekonať Gordieho Howea a stať sa najproduktívnejším hokejistom histórie NHL, udivoval okrem iného dovtedy nepoznanou brilantnou hrou za bránkou súpera.
V týchto dobách v NHL diktovali tón najmä kanadskí hokejisti. Európania mali dvere do súťaže zväčša zatvorené vinou politiky alebo skepticizmu. Čechoslováci a Sovieti hrali v komunistických krajinách a do zámoria mohli legálne odísť len vo vyššom veku, po rokoch služieb v reprezentácii a po povolení zväzu, Švédi boli zasa často vnímaní ako bojazlivci, ktorí by neuniesli tvrdý zámorský štýl. Menej bolo aj Američanov - hokej v USA si získaval rešpekt veľmi pomaly.
Ešte na sklonku osemdesiatych rokov bolo v NHL stále rozšírené nepísané pravidlo, že draftovať Európanov sa priveľmi nevyplácalo. Postupom rokov síce bolo zvolených viacero Švédov, Fínov a Čechoslovákov, a raz za čas boli vybraní poriadne vysoko, ako napríklad Mats Sundin, jednotka draftu 1989, ale to boli veľké výnimky. Drvivá väčšina ostatných Európanov prichádzala na rad v neskorších kolách draftu a v staršom veku, keďže prvé tri kolá boli určené tínedžerom. Osobitnou kapitolou boli sovietski hokejisti, ktorých si kluby vyberali z čo najnižších pozícií, pretože sa im nedávali veľké šance na opustenie vlasti, ktorá im v odchode za more zvykla tvrdo brániť.
Draftovanie hokejistu z Európy, najmä ak nebol výnimočne dobrý a dostatočne známy, bol skrátka obrovský hazard, ktorý väčšina klubov v predných kolách draftu nechcela podstupovať. Európanom navyše škodilo, že v NHL ich často nerešpektovali ani ich spoluhráči a tréneri.
Nevôľou voči európskym hokejistom bol príznačný aj vtedajší generálny manažér Jimmy Devellano. Preferoval skôr veľkých a tvrdých Kanaďanov a svojim skautom dookola prízvukoval, že Európanov môžu draftovať iba v limitovanom počte; opakoval však aj to, že bude spokojný, ak sa klubu podarí draftovať aspoň dvoch hokejistov schopných hrať NHL. Možno aj to bol dôvod, prečo 17. júna 1989 prenechal hlavné slovo svojim skautom a tí nabrali dostatok odvahy na to, aby si na drafte vybrali európskych mladíkov, u ktorých sa dúfalo, že pri troche šťastia môžu klubu priniesť osoh.
Zdanlivý hazard navzdory dávnym zvyklostiam
Draft 1989 sa konal v Met Center, domácej aréne Minnesota North Stars. V NHL vtedy figurovalo 21 klubov, takže Detroit mal k dispozícii až 14 volieb, ktoré boli rozložené od prvého po dvanáste kolo.Prvé dve voľby Red Wings padli, pochopiteľne, na Severoameričanov. V prvom kole na 11. mieste si najskôr vybrali menšieho útočníka Mikea Sillingera a v druhom kole na 32. mieste tvrdého obrancu Boba Boughnera. Následne prišiel rad na Európanov.
Red Wings nikdy predtým nevyužili svoje voľby v treťom a štvrtom kole draftu na dvoch európskych hráčov. Voľba v treťom kole predsa znamenala posledný cenný výber z radov tínedžerov, pozícia vo štvrtom kole zasa prinášala prvú možnosť voliť z najlepších starších hráčov z Ameriky. Red Wings sa však vzopreli svojim dlhoročným zvyklostiam a v ďalšom priebehu draftu zvolili v treťom kole na 53. mieste Švéda Nicklasa Lidströma a vo štvrtom na 74. mieste Sovieta Sergeja Fiodorova.
Lidströma vtedy nikto nepoznal, Red Wings ako jediní boli ochotní sledovať ho počas celej sezóny. Pracovali inak ako ostatní, rozhodli sa, že hráčov budú sledovať nielen na veľkých medzinárodných turnajoch, kam sa Lidström navyše ešte nedostával. Vo švédskej lige robil náhradníka a zahral si, len keď sa zranilo viacero starších obrancov.
Fiodorov bol známy, bol to najlepší devätnásťročný hokejista na svete, no problém bol v tom, že to bol Soviet. Nikdy predtým nebol sovietsky hokejista draftovaný tak vysoko ako on. Keď jeho meno odznelo, ostatné kluby dvíhali obočie a tvrdili, že Red Wings práve premárnili jednu dobrú voľbu na hokejistu, ktorý je síce výborný, ale do Ameriky nikdy nepríde, alebo tam príde až po tridsiatke, po svojich najlepších rokoch, keď mu to súdruhovia dovolia.
Voľba Lidströma a hlavne Fiodorova mala byť hazardom, ktorý by v prípade neúspechu šiel na tričko tímových skautov na čele s Neilom Smithom. Ako to však pri drafte chodí, výsledky sa mali prejaviť až po rokoch, takže vtedajšia pozornosť sa upriamovala aj na ďalšie voľby.
Ďalšími voľbami Red Wings na drafte 1989 sa stali Shawn McCosh, Dallas Drake (Red Wings chceli miesto neho draftovať sovietskeho útočníka Pavla Bureho, toho im ale o tri pozície predtým vyfúkli Vancouver Canucks), Scott Zygulski, Andy Suhy, Bob Jones, Greg Bignell, Rick Judson, ďalší Soviet Vladimir Konstantinov, Joseph Frederick a Jason Glickman.
Konstantinov bol za morom známy ako neústupčivý kapitán sovietskeho juniorského mužstva, ktoré v roku 1987 na majstrovstvách sveta v Piešťanoch zviedlo slávnu hromadnú bitku s Kanadou. Ale tak ako v prípade Fiodorova, ani jemu sa nedávali takmer žiadne šance na to, že do NHL by mohol prísť skôr ako pred tridsiatkou, alebo že ho tam komunisti vôbec pustia.
Detroit Red Wings teda na drafte 1989 vybrali iba šiestich Kanaďanov. Ďalší piati hráči pochádzali z USA, jeden bol zo Švédska a až dvaja zo Sovietskeho zväzu. Kombinácia dvoch Sovietov a jedného neznámeho Škandinávca bola na oko riskantná - dvaja z nich zabrali lukratívne pozície v treťom a štvrtom kole draftu a u dvoch z nich nebolo isté, či si v NHL niekedy zahrajú. Zakrátko sa však ukázalo, že o žiaden zdanlivý skok do priepasti nešlo.
Mimoriadny draft (nielen) v klubovej histórii
Z hráčov draftovaných v roku 1989 to do NHL nedotiahli Zygulski, Suhy, Jones, Bignell, Judson, Frederick a Glickman. McCosh si v lige zahral iba v deviatich zápasoch. Zvyšní šiesti hokejisti z tohto draftu do NHL naplno prerazili, ba čo viac, traja z nich sa stali jej dlhoročnými hviezdami.Jedinečnosťou draftu Detroit Red Wings z roku 1989 je skutočnosť, že týmito hviezdami boli práve Európania, na ktorých sa kedysi nazeralo skepticky a cez prsty. Lidström, Fiodorov a Konstantinov sa krátko po drafte stali významnými súčasťami mužstva, ktoré s ich výdatnou pomocou vystúpilo do popredia NHL. "Úplne náš klub zmenili," spomínal po rokoch Steve Yzerman.
Lidström pôsobil v Detroite 20 sezón, počas ktorých štyrikrát vyhral Stanley Cup, sedemkrát získal Norris Trophy pre najlepšieho obrancu NHL a v roku 2002 ako prvý Európan v dejinách NHL vyhral Conn Smythe Trophy pre najužitočnejšieho hráča play-off. Stal sa tiež prvým európskym kapitánom víťazov Stanley Cupu. Dnes je považovaný za jedného z dvoch alebo troch najlepších obrancov v histórii NHL. Jeho dres s číslom 5 visí pod stropom Little Caesars Areny a nesmie ho nosiť žiadny hráč Red Wings.
Fiodorov a Konstantinov napokon do NHL dorazili v mladom veku. Respektíve do nej doslova ušli. Fiodorov bol zlanárený miliónmi dolárov a keď trochu váhal, Red Wings ho jednoducho naložili do auta a vzali so sebou. Konstantinov to mal podstatne ťažšie - doma v Sovietskom zväze musel predstierať smrteľne vážnu chorobu, aby ho komunisti pustili liečiť sa na západ.
Fiodorov hral za Red Wings 13 sezón, trikrát s nimi vyhral Stanley Cup a popri tom sa stal držiteľom štyroch individuálnych ocenení, vrátane prestížnej Hart Trophy, určenej pre najužitočnejšieho hráča NHL. Vyhral ju ako prvý Európan v histórii súťaže. Popri tom vytvoril mnohé rekordy. Môže byť len otázkou času, kedy bude jeho číslo 91 v Detroite vyradené z užívania.
Konstantinov nosil dres Red Wings šesť sezón. S Fiodorovom a ďalšími troma sovietskymi rodákmi sformoval v Detroite slávnu 'Ruskú päťku'. Bol blízko k zisku Norris Trophy pre najlepšieho obrancu NHL. V roku 1997 s Red Wings vyhral Stanley Cup a aj keď sa po následnej vážnej automobilovej nehode k hokeju nikdy nevrátil, jeho číslo 16 odvtedy nenosil žiaden hokejista mužstva.
Lidström, Fiodorov, Konstantinov a s nimi Sillinger, Boughner, Drake a McCosh nastúpili v NHL do 5.955 zápasov základnej časti (z toho 3.231 odohrali za Red Wings) a 726 zápasov play-off (z toho 547 odohrali za Red Wings). V základnej časti nastrieľali 1.227 gólov a pozbierali 3.594 bodov, v play-off nahromadili ďalších 441 bodov a rozdelili si deväť prsteňov za víťazstvo Stanley Cupu.
Niet divu, že draft 1989 je dodnes považovaný za najlepší draft v histórii Detroit Red Wings a jeden z najlepších, ak nie vôbec najlepší v dejinách NHL.
Schopnosti sú dôležitejšie ako krajina pôvodu
Draft 1989 bol v podaní Detroit Red Wings malou predzvesťou budúcnosti. Red Wings v tento deň položili základy najlepšie fungujúcej športovej organizácie v celej Severnej Amerike, ako sa im od polovice deväťdesiatych rokov začalo hovoriť, a čo je ešte dôležitejšie, sebe samým aj ostatným klubom NHL pri neskoršom usadení a preniknutí svojich draftových volieb v súťaži dokázali, že pri posudzovaní hráčov pre túto ligu sa nemá brať do úvahy krajina pôvodu, ktorú majú títo hokejisti zapísanú v cestovných pasoch, ale v prvom rade schopnosti, ktoré predvádzajú na ľade.Úspešný draft Red Wings zo 17. júna 1989 sa nakoniec prejavil na väčšom prenikaní európskych hráčov do NHL a na ešte výraznejšom inklinovaní tohto klubu k hokejistom zo starého kontinentu.
Red Wings nadviazali na jedinečné voľby z draftu 1989 mnohými ďalšími výbermi z nižších pozícií, kde našli ďalšie európske poklady. Za všetky z nich hovoria Tomas Holmström, draftovaný v roku 1994 z 257. miesta, Pavel Daciuk, draftovaný v roku 1998 zo 171. miesta, či Henrik Zetterberg, draftovaný v roku 1999 z 210. miesta. Všetkých spájalo, že nik iný im nevenoval takú pozornosť ako Red Wings. Red Wings to vydržalo, až kým ich ostatné kluby nezačali napodobňovať.
Nebyť odvážnych rozhodnutí spred 32 rokov a udalostí, ktoré po nich nasledovali, Detroit Red Wings by sa zrejme nikdy nedočkali úspechov, ktoré ich sprevádzali v nasledujúcich dvoch dekádach.
A všetko to pritom začalo skepticky a na oko riskantne.
Podklady:
- The Russian Five (Keith Gave, Gold Star Publishing, 2018; ISBN 978-1-947165-17-5)
- 1989 NHL Draft defined Red Wings for decades (Dan Rosen, NHL.com; 08.11.2015)
- Spirit of '89 (Michael Farber, Sports Illustrated; 01.06.2009)
- archív autora