MARTIN UŽÁK | 05.05.2016 | aktualizované 05.05.2020
V roku 1967 uzrela svetlo sveta kniha The Men in the Nets (Muži v bránkach). Jej autor Jim Hunt v nej popisoval a spovedal najlepších brankárov, ktorí v tej dobe riskovali svoj život v NHL. Jedným z nich bol Roger Crozier, menší a na tú dobu neobvykle akrobatický gólman, chytajúci za Detroit Red Wings. Crozier v jednej pasáži zo seba vypustil zopár viet, ktoré ho v plnej miere charakterizovali.
"Na hokeji mám rád všetko," začal vtedy dvadsaťpäťročný Crozier. "Mám rád cestovanie, priateľov, rozhovory. Na hokeji mám rád všetko okrem zápasov. To sú čisté muky."
Crozier to nemal ľahké aj vinou mnohých ďalších okolností. Pochádzal zo širokej rodiny s trinástimi súrodencami a musel sa riadne oháňať, aby sa uživil. Život mu strpčovala pankreatitída, zápalová choroba, ktorá sa u neho začala prejavovať v juniorskom veku a za pôsobenia v NHL ho viac ako v 30 prípadoch doviedla k hospitalizácii a v jednom prípade takmer zomrel.
Miesto tradičného štýlu chytania v stoji preferoval chytanie motýlikom, čo bolo v tej dobe ojedinelé. Zo začiatku ho mnohí odpisovali nielen pre menšiu postavu, ale aj pre netradičný akrobatický štýl, pri ktorom sa hádzal po ľade, zastavoval aj puky smerujúce mimo bránu a jednu ruku často zvykol vešať na tyčku, aby sa s jej pomocou mohol po zákroku vrátiť do postoja.
Na začiatku prvého zápasu v NHL mu tvrdá strela súpera roztrieštila lícnu kosť, napriek tomu zápas dotiahol do remízy 1:1 a až po jeho skončení šiel maródovať. V inej fáze kariéry ho dobehli depresie a stres, keď nezniesol tri prehry po sebe s celkom 18 inkasovanými gólmi. Vtedy sa rozhodol náhle skončiť s hokejom a odísť späť domov do Kanady, kde pracoval ako stolár, než svoje rozhodnutie o niekoľko mesiacov neskôr prehodnotil a do NHL sa vrátil. Desil sa lietania, mimo ľadu bol rozpačitý, sústavne sa strachoval o miesto v zostave a niekedy mal problémy s odolnosťou voči kritike.
Crozierovi stáli v ceste mnohé dôvody, pre ktoré zápasy NHL neobľuboval tak ako ostatné aspekty hokejového života a považoval ich za "čisté muky". Keď sa ale vzoprel a rozhodol sa bojovať, vždy našiel spôsob, ako aj cez utrpenie a nepriaznivé okolnosti uspieť. Dokázal to predovšetkým počas sezóny 1965/66, kedy sa výrazne zapísal do dejín NHL.
Crozier bol výnimočný rýchlymi reflexami a schopnosťou bleskovo vstať po páde. Mal fenomenálnu lapačku a výborný pohyb. Aj keď ho tréneri zúfalo vyzývali, aby prestal s akrobatickými kúskami, práve vďaka nim dokázal byť dominantný. Keď išiel do bránky, jeho spoluhráči si mohli byť istí tým, že sa bude hádzať po puku, pretekať oň s útočníkmi súpera, vykopávať ho nohami a poskakovať, aby naň dosiahol. Inokedy zámerne odkrýval časti bránky, aby na ne nalákal strelcov súpera, a keď sa podarilo a oni naozaj vystrelili, vrhol sa po puku a na ich prekvapenie ho bravúrne zneškodnil. V bránke predvádzal divadlo, ktoré bolo pastvou pre oči fanúšikov, ale nielenže to bolo divadlo veľmi efektné, ale v prvom rade efektívne.
Red Wings s akrobatom Crozierom medzi tyčami, Dougom Barkleym v obrane a Gordiem Howeom, Alexom Delvecchiom a Normom Ullmanom v útoku ukončili základnú časť sezóny 1965/66 ziskom 74 bodov, vďaka čomu si zaistili postup do play-off z posledného štvrtého miesta. V semifinále play-off ich vyzvali Chicago Black Hawks (v tom období sa ich názov písal takto), ktorí kedysi Crozierovi nedali šancu a v júni 1963 ho vymenili práve k Red Wings.
Black Hawks mali v zostave viacero osobností. Ich bránku okupoval Glen Hall, v tom období najlepší brankár ligy, preťahujúci sa s Crozierom o to, kto z nich viac štylizuje chytanie motýlikom. Obrane velil Pierre Pilote, jeden z najlepších obrancov NHL v šesťdesiatych rokoch. V útoku to bol mladučký Phil Esposito a obávané duo Bobby Hull - Stan Mikita. Hull bol najtvrdší strelec, najlepší strelec a najproduktívnejší hráč ligy, Mikita bol najlepší nahrávač a druhý najproduktívnejší hráč po Hullovi.
Black Hawks vstupovali do semifinále play-off 1966 ako jasný favorit - v základnej časti si to s Red Wings rozdali v štrnástich zápasoch a iba raz ich neporazili. Play-off ale zvládli lepšie Red Wings, ktorí zvíťazili 4:2 na zápasy. Hlavný podiel na vyradení Black Hawks a postupe Red Wings do finále Stanley Cupu mal práve Crozier, prezývaný Roger the Dodger. Crozier v sérii inkasoval iba 10 gólov a v druhom zápase, ktorý sa hral v hale Chicago Stadium, chytil všetkých 32 striel a doviedol Red Wings k vysokému víťazstvu 7:0.
Akrobat na korčuliach Crozier dovtedy predvádzal úchvatné výkony, dvíhal fanúšikov zo sedadiel a pútal pozornosť nielen v Olympii, ale aj na ľade súperov. Vo štvrtom finále si však poranil členok a zo zápasu musel chtiac-nechtiac odstúpiť.
Crozier bol späť v bránke Red Wings v piatom zápase série, zranený členok ho ale obmedzoval v pohyblivosti a akrobacii, čoho Canadiens využili, piaty zápas vyhrali 5:1 a v šiestom zápase z 5. mája 1966 po víťazstve 3:2 po predĺžení získali Stanley Cup. O rozhodujúci gól sa postaral po 140 sekundách predĺženia Henri Richard, ktorý sa predral k bránke a zakončil i napriek pádu na ľad.
Keď po skončení finále prišlo na udeľovanie Conn Smythe Trophy pre najužitočnejšieho hráča play-off, NHL po prvýkrát v histórii ocenila hráča z porazeného mužstva. Hoci z víťazného a hviezdami nabitého mužstva Canadiens mohli na túto trofej reálne pomýšľať Worsley, Béliveau, Rousseau či jeden alebo druhý Tremblay, NHL ju venovala Crozierovi, ktorý uzavrel play-off 1966 so šiestimi víťazstvami, piatimi prehrami, jedným čistým kontom, priemerom inkasovaných gólov na zápas 2,34 a úspešnosťou zákrokov 91,4 % (nenechajte sa pomýliť - v tej ére to bolo vynikajúce číslo). Čo bolo ešte dôležitejšie, Crozier v takmer každom stretnutí zažiaril a keď sa už zdalo, že lepšie chytať ani nemôže, v nasledujúcom zápase predviedol ešte udivujúcejší výkon.
Crozier sa stal nielen prvým porazeným finalistom, ktorý vyhral Conn Smythe Trophy, ale aj prvým brankárom s touto trofejou. S odstupom času je jedným z piatich hokejistov, ktorí vo finále Stanley Cupu neuspeli, no napriek tomu boli vyhlásení za najužitočnejších hráčov vyraďovacích bojov. Tými zostávajúcimi sú Glenn Hall (St. Louis Blues, 1968), Reggie Leach (Philadelphia Flyers, 1976), Ron Hextall (Philadelphia Flyers, 1987) a Jean-Sébastien Giguère (Anaheim Mighty Ducks, 2003).
Crozier je okrem toho jedným z piatich hráčov, ktorí vyhrali trofej Conna Smytha v drese Red Wings. Ďalšími "Červenými krídlami" s touto trofejou sú Mike Vernon (1997), Steve Yzerman (1998), Nicklas Lidström (2002) a Henrik Zetterberg (2008).
Roger Crozier nosil dres Detroit Red Wings do roku 1970 a hoci zápasy NHL "nemal rád" a vnímal ich ako "čisté muky", nakoniec do nich nastupoval až do roku 1977 a odchytal ich 518 v základnej časti a 32 v play-off. Zomrel v roku 1996 vo veku 53 rokov po dlhom boji s rakovinou. NHL na jeho počesť v rokoch 2000 až 2007 udeľovala ocenenie Roger Crozier Saving Grace Award pre gólmana s najvyššou percentuálnou úspešnosťou v sezóne.
Podklady:
V roku 1967 uzrela svetlo sveta kniha The Men in the Nets (Muži v bránkach). Jej autor Jim Hunt v nej popisoval a spovedal najlepších brankárov, ktorí v tej dobe riskovali svoj život v NHL. Jedným z nich bol Roger Crozier, menší a na tú dobu neobvykle akrobatický gólman, chytajúci za Detroit Red Wings. Crozier v jednej pasáži zo seba vypustil zopár viet, ktoré ho v plnej miere charakterizovali.
"Na hokeji mám rád všetko," začal vtedy dvadsaťpäťročný Crozier. "Mám rád cestovanie, priateľov, rozhovory. Na hokeji mám rád všetko okrem zápasov. To sú čisté muky."
 |
| Roger Crozier (Associated Press; 25.10.1965) |
Čo sú to "čisté muky"
Zápasy v NHL boli pre Croziera i pre mnohých iných brankárov vtedajšej doby utrpením. Gólmani chytávali v slabom výstroji a bez masiek, ich telá boli plné jaziev, hrali aj napriek zraneniam a na ľad nastupovali s vedomím, že pokiaľ na strelu súpera nebudú pripravení, môže ich dokaličiť.Crozier to nemal ľahké aj vinou mnohých ďalších okolností. Pochádzal zo širokej rodiny s trinástimi súrodencami a musel sa riadne oháňať, aby sa uživil. Život mu strpčovala pankreatitída, zápalová choroba, ktorá sa u neho začala prejavovať v juniorskom veku a za pôsobenia v NHL ho viac ako v 30 prípadoch doviedla k hospitalizácii a v jednom prípade takmer zomrel.
Miesto tradičného štýlu chytania v stoji preferoval chytanie motýlikom, čo bolo v tej dobe ojedinelé. Zo začiatku ho mnohí odpisovali nielen pre menšiu postavu, ale aj pre netradičný akrobatický štýl, pri ktorom sa hádzal po ľade, zastavoval aj puky smerujúce mimo bránu a jednu ruku často zvykol vešať na tyčku, aby sa s jej pomocou mohol po zákroku vrátiť do postoja.
Na začiatku prvého zápasu v NHL mu tvrdá strela súpera roztrieštila lícnu kosť, napriek tomu zápas dotiahol do remízy 1:1 a až po jeho skončení šiel maródovať. V inej fáze kariéry ho dobehli depresie a stres, keď nezniesol tri prehry po sebe s celkom 18 inkasovanými gólmi. Vtedy sa rozhodol náhle skončiť s hokejom a odísť späť domov do Kanady, kde pracoval ako stolár, než svoje rozhodnutie o niekoľko mesiacov neskôr prehodnotil a do NHL sa vrátil. Desil sa lietania, mimo ľadu bol rozpačitý, sústavne sa strachoval o miesto v zostave a niekedy mal problémy s odolnosťou voči kritike.
Crozierovi stáli v ceste mnohé dôvody, pre ktoré zápasy NHL neobľuboval tak ako ostatné aspekty hokejového života a považoval ich za "čisté muky". Keď sa ale vzoprel a rozhodol sa bojovať, vždy našiel spôsob, ako aj cez utrpenie a nepriaznivé okolnosti uspieť. Dokázal to predovšetkým počas sezóny 1965/66, kedy sa výrazne zapísal do dejín NHL.
Cesta do finále 1966
V sezóne 1965/66 pôsobil Crozier v NHL iba druhý kompletný rok, v lige však už mal slušné meno. V predchádzajúcej sezóne dokázal odchytať všetkých 70 zápasov Red Wings v základnej časti, čo sa od tej doby nepodarilo žiadnemu ďalšiemu brankárovi NHL. Aj vďaka svojej výdrži sa stal držiteľom Calder Memorial Trophy pre najlepšieho nováčika. Z tímu vedeného Sidom Abelom vytlačil slávneho Terryho Sawchuka a ak nechytal, bolo to len vinou pankreatitídy. Aj keď kvôli nej zmeškal prvých šesť zápasov sezóny 1965/66, v ostatných 64 zápasoch udržal sedem núl, najviac v súťaži.Crozier bol výnimočný rýchlymi reflexami a schopnosťou bleskovo vstať po páde. Mal fenomenálnu lapačku a výborný pohyb. Aj keď ho tréneri zúfalo vyzývali, aby prestal s akrobatickými kúskami, práve vďaka nim dokázal byť dominantný. Keď išiel do bránky, jeho spoluhráči si mohli byť istí tým, že sa bude hádzať po puku, pretekať oň s útočníkmi súpera, vykopávať ho nohami a poskakovať, aby naň dosiahol. Inokedy zámerne odkrýval časti bránky, aby na ne nalákal strelcov súpera, a keď sa podarilo a oni naozaj vystrelili, vrhol sa po puku a na ich prekvapenie ho bravúrne zneškodnil. V bránke predvádzal divadlo, ktoré bolo pastvou pre oči fanúšikov, ale nielenže to bolo divadlo veľmi efektné, ale v prvom rade efektívne.
Red Wings s akrobatom Crozierom medzi tyčami, Dougom Barkleym v obrane a Gordiem Howeom, Alexom Delvecchiom a Normom Ullmanom v útoku ukončili základnú časť sezóny 1965/66 ziskom 74 bodov, vďaka čomu si zaistili postup do play-off z posledného štvrtého miesta. V semifinále play-off ich vyzvali Chicago Black Hawks (v tom období sa ich názov písal takto), ktorí kedysi Crozierovi nedali šancu a v júni 1963 ho vymenili práve k Red Wings.
Black Hawks mali v zostave viacero osobností. Ich bránku okupoval Glen Hall, v tom období najlepší brankár ligy, preťahujúci sa s Crozierom o to, kto z nich viac štylizuje chytanie motýlikom. Obrane velil Pierre Pilote, jeden z najlepších obrancov NHL v šesťdesiatych rokoch. V útoku to bol mladučký Phil Esposito a obávané duo Bobby Hull - Stan Mikita. Hull bol najtvrdší strelec, najlepší strelec a najproduktívnejší hráč ligy, Mikita bol najlepší nahrávač a druhý najproduktívnejší hráč po Hullovi.
Black Hawks vstupovali do semifinále play-off 1966 ako jasný favorit - v základnej časti si to s Red Wings rozdali v štrnástich zápasoch a iba raz ich neporazili. Play-off ale zvládli lepšie Red Wings, ktorí zvíťazili 4:2 na zápasy. Hlavný podiel na vyradení Black Hawks a postupe Red Wings do finále Stanley Cupu mal práve Crozier, prezývaný Roger the Dodger. Crozier v sérii inkasoval iba 10 gólov a v druhom zápase, ktorý sa hral v hale Chicago Stadium, chytil všetkých 32 striel a doviedol Red Wings k vysokému víťazstvu 7:0.
Prvý porazený víťaz
Vo finále play-off 1966 čakali na Red Wings graciózni víťazi základnej časti Montreal Canadiens. V ich bránke stál hviezdny Gump Worsley, v zadných radoch vynikali Jacques Laperriere a Jean-Claude Tremblay a v útoku dominovala pätorka Bobby Rousseau, Jean Béliveau, Henri Richard, Claude Provost a Gilles Tremblay. Čo meno, to pojem. Red Wings, ktorí s nimi často (a neraz aj vysoko) prehrávali, začali finálovú sériu víťazstvami 3:2 a 5:2 v hale Montreal Forum. Canadiens vyrovnali stav série po víťazstvách 4:2 a 2:1 v detroitskej Olympii.Akrobat na korčuliach Crozier dovtedy predvádzal úchvatné výkony, dvíhal fanúšikov zo sedadiel a pútal pozornosť nielen v Olympii, ale aj na ľade súperov. Vo štvrtom finále si však poranil členok a zo zápasu musel chtiac-nechtiac odstúpiť.
Crozier bol späť v bránke Red Wings v piatom zápase série, zranený členok ho ale obmedzoval v pohyblivosti a akrobacii, čoho Canadiens využili, piaty zápas vyhrali 5:1 a v šiestom zápase z 5. mája 1966 po víťazstve 3:2 po predĺžení získali Stanley Cup. O rozhodujúci gól sa postaral po 140 sekundách predĺženia Henri Richard, ktorý sa predral k bránke a zakončil i napriek pádu na ľad.
Keď po skončení finále prišlo na udeľovanie Conn Smythe Trophy pre najužitočnejšieho hráča play-off, NHL po prvýkrát v histórii ocenila hráča z porazeného mužstva. Hoci z víťazného a hviezdami nabitého mužstva Canadiens mohli na túto trofej reálne pomýšľať Worsley, Béliveau, Rousseau či jeden alebo druhý Tremblay, NHL ju venovala Crozierovi, ktorý uzavrel play-off 1966 so šiestimi víťazstvami, piatimi prehrami, jedným čistým kontom, priemerom inkasovaných gólov na zápas 2,34 a úspešnosťou zákrokov 91,4 % (nenechajte sa pomýliť - v tej ére to bolo vynikajúce číslo). Čo bolo ešte dôležitejšie, Crozier v takmer každom stretnutí zažiaril a keď sa už zdalo, že lepšie chytať ani nemôže, v nasledujúcom zápase predviedol ešte udivujúcejší výkon.
Crozier sa stal nielen prvým porazeným finalistom, ktorý vyhral Conn Smythe Trophy, ale aj prvým brankárom s touto trofejou. S odstupom času je jedným z piatich hokejistov, ktorí vo finále Stanley Cupu neuspeli, no napriek tomu boli vyhlásení za najužitočnejších hráčov vyraďovacích bojov. Tými zostávajúcimi sú Glenn Hall (St. Louis Blues, 1968), Reggie Leach (Philadelphia Flyers, 1976), Ron Hextall (Philadelphia Flyers, 1987) a Jean-Sébastien Giguère (Anaheim Mighty Ducks, 2003).
Crozier je okrem toho jedným z piatich hráčov, ktorí vyhrali trofej Conna Smytha v drese Red Wings. Ďalšími "Červenými krídlami" s touto trofejou sú Mike Vernon (1997), Steve Yzerman (1998), Nicklas Lidström (2002) a Henrik Zetterberg (2008).
Roger Crozier nosil dres Detroit Red Wings do roku 1970 a hoci zápasy NHL "nemal rád" a vnímal ich ako "čisté muky", nakoniec do nich nastupoval až do roku 1977 a odchytal ich 518 v základnej časti a 32 v play-off. Zomrel v roku 1996 vo veku 53 rokov po dlhom boji s rakovinou. NHL na jeho počesť v rokoch 2000 až 2007 udeľovala ocenenie Roger Crozier Saving Grace Award pre gólmana s najvyššou percentuálnou úspešnosťou v sezóne.
Podklady:
- Roger Crozier (Joe Pelletier, Greatest Hockey Legends - The Hockey History Blog; 2008)
- The ultimate price: The Stanley Cup (Dan Diamond et al., 2003; ISBN 978-0740738305)
- Who's Who In Hockey (Stan & Shirley Fischler, Andrews McMeel, 2003; ISBN 978-0740719042)
- Crozier retires because of hockey's "torture" (Canadian Press, The Ottawa Citizen; 07.10.1967)
- The Men in the Nets (Jim Hunt, Follett Publishing Company; 1967)
- Záznamy z finále Stanley Cupu 1966 (video archív autora; 1966)
- Howe breaks records, 5-2 (Jack Dulmage, The Windsor Star; 21.10.1965)
- Wispy and worrying, but he wins (Rex Lardner, Sports Illustrated; 23.11.1964)
- archív autora