MARTIN UŽÁK | 23.07.2011
Západoslovenské mesto Piešťany bolo na prelome rokov 1986 a 1987 jedným zo štyroch dejísk svetového šampionátu hokejistov do 20 rokov. Piešťany sa vďaka tomuto turnaju preslávili viac, ako sa možno čakalo. Do histórie vstúpili vďaka šialenej hromadnej bitke medzi juniormi Kanady a Sovietskeho zväzu.
Mestečko Piešťany je od roku 2002 známe ako spoluorganizátor Memoriálu Ivana Hlinku, prestížneho turnaja osemnásťročných a mladších hokejistov. Piešťany sa však preslávili už dávnejšie, a dokonca ešte pred Nežnou revolúciou. Na prelome rokov 1986 a 1987 boli jedným zo štyroch slovenských miest, v ktorých sa vtedy konal jedenásty svetový šampionát hráčov do 20 rokov. A bol to šampionát, ktorý vošiel do histórie.
Jedným z vrcholov šampionátu mal byť absolútne posledný zápas, hraný v nedeľu 4. januára 1987 v Piešťanoch medzi juniormi Kanady a Sovietskeho zväzu. Bezmála tri tisícky priaznivcov na piešťanskom zimnom štadióne, ktorý bol len krátko pred začiatkom turnaja dobudovaný a zastrešený, sa tešili na veľkolepé divadlo, ktoré ešte mohlo zamiešať poradím na medailových stupienkoch. Nabudení fanúšikovia sa divadla naozaj dočkali. Nebolo to však divadlo, aké si predstavovali.
V osemdesiatych rokoch sa reprezentačné turnaje nehrávali vo viacerých skupinách a následných vyraďovacích bojoch, ako je tomu dnes. Osmička mužstiev na šampionáte 1987 sa stretla s každým protivníkom v jednom vzájomnom stretnutí, pričom o medailách rozhodovalo konečné poradie v tabuľke.
Zvučné zloženie záverečného zápasu turnaja mohlo napovedať, že aspoň podľa papierových predpokladov by sa malo bojovať o zlato. Sovieti i Kanaďania ale v predchádzajúcich stretnutiach niekoľkokrát zakopli. Oba výbery nedokázali poraziť domáce Československo a ani Fínsko. Pred zavŕšením turnaja tak bolo isté, že poradím na popredných pozíciách môžu zamiešať iba Kanaďania.
Matematika hovorila jasnou rečou: ak Kanada prehrá, získa bronz; ak zvíťazí, má striebro; a ak zvíťazí o päť a viac gólov, preskočí priebežne prvé Fínsko a bude korunovaná zlatom a titulom majstra sveta. To benjamíni Zbornej nemohli so svojím nečakane nízkym šiestym miestom už nijako pohnúť, ale do prestížneho zápasu s Kanadou dali všetko. A možno aj ďaleko viac.
Zápas medzi odvekými rivalmi Kanadou a Sovietskym zväzom sa nakoniec skončil veľkou bitkou. Neslávne známa "Punch-up in Piestany" (hromadná bitka v Piešťanoch) sa spustila krátko po polovici stretnutia za stavu 4:2 pre kanadských mladíkov. Incident sa rozrástol po tom, čo sovietsky forvard Pavel Kostičkin zostrelil svojou sekerou sústavne provokujúceho kanadského útočníka Theorena Fleuryho. Do šarvátky sa následne zapojili ďalší štyria hráči Zbornej, naskakujúci z lavičky. To vyvolalo v oboch táboroch reťazovú reakciu.
Mladíci oboch družstiev sa v jednej chvíli rozdelili aj do desiatich bitiek, ktoré nešlo prerušiť. Niektoré pästné súboje sa končili zraneniami. Trebárs sovietsky bek Vladimir Konstantinov udrel svojho kanadského soka čelom tak tvrdo, že mu na mieste dolámal nos. O tejto hlavičke sa po rokoch rozhovoril Brendan Shanahan, kanadský aktér bitky a Konstantinovov neskorší spoluhráč v drese Detroit Red Wings. Shanahan onen úder popísal ako tú najtvrdšiu hlavičku, akú kedy videl.
Hráčov, ktorí to neskôr dotiahli až do NHL, bolo na ľade mnoho. Do šialenej hromadnej bitky sa zapojili aj ďalšie budúce hviezdy, ako napr. Vladimir Malachov, Sergej Fiodorov, Alexander Mogiľný, Valerij Zelepukin, Luke Richardson, Glen Wesley, Steve Chiasson a Mike Keane.
V najintenzívnejšej etape šarvátky, predstavujúcej incident celých lavičiek, sa bili všetci okrem dvoch Kanaďanov - náhradného brankára Jimma Waitea a útočníka Pierrea Turgeona. Najmä druhý menovaný Turgeon, neskôr autor 515 gólov a 1.327 bodov v NHL, bol za svoj prístup mnohými spoluhráčmi označený za zbabelca.
O nelichotivú slávu tejto bitky sa postarali nielen bijúci sa mladíci, ale aj vtedajšie pomery. Kanaďania sa v pästných súbojoch vyžívali, zatiaľ čo reakcia odnepamäti disciplinovanejších Sovietov bola nepríjemným prekvapením, takže s hromadnou bitkou odvekých rivalov si nik nevedel dať rady. Trojica rozhodcov, nesúca na incidente značnú dávku viny, opustila v priebehu dvadsaťminútovej bitky ľad a spoza mantinelov sa prizerala tomu, ako sa na piešťanskom zimnom štadióne na chvíľu zhasli svetlá. Organizátori turnaja chceli spoločensky neprípustné chovanie mladých hokejistov zastaviť tým, že v tme na seba nebudú vidieť a s bitkou budú nútení prestať. Ich pästné súboje ale neutíchli ani po opätovnom rozsvietení. Nespokojní boli aj prítomní diváci, ktorí na bitku reagovali piskotom a neskôr aj skandovaním slovného spojenia "My chceme hokej". Toto spojenie sa na štadióne ozývalo aj po tom, ako bitka skončila. To už ale bol predčasne ukončený aj samotný zápas.
Zaskočení diváci, ktorí na stretnutie prišli osobne a nepozerali ho v televízii, mali o vtedajších bezprostredných udalostiach najväčší prehľad. V československých printových médiách sa tejto šarvátke žiaden zvláštny priestor nevenoval. V niektorých prípadoch bola iba okomentovaná niekoľkými opatrnými vetami.
Následky šialenej bitky, ktorá vyvolala veľký rozruch ako v kanadskej, tak aj v sovietskej hokejovej federácii, boli v rámci šampionátu značné. Oba celky boli krátko po predčasnom ukončení zápasu diskvalifikované, čo v konečnom poradí turnaja znamenalo, že zlaté medaily zostali Fínsku, zo striebra sa tešili domáci hráči Československa a bronz doslova prischol Švédsku, ktoré by za iných okolností skončilo štvrté.
Hlavné postavy hromadnej bitky dostali viacero trestov. Tresty neminuli ani ich trénerov. Hoci obe znepriatelené mužstvá boli zo šampionátu vylúčené, organizátori ich pozvali na záverečný banket s odovzdávaním medailí. Nahnevaní Kanaďania toto pozvanie odmietli, na čo im organizátori rozkázali, že piešťanský zimný štadión musia opustiť do pol hodiny. Zašlo to dokonca tak ďaleko, že Kanaďania boli pri svojom odchode sprevádzaní ozbrojenými československými vojakmi, ktorí ich eskortovali až za hranice krajiny.
Obhajoby, pri ktorých sa zodpovednosť prehadzovala ako horúci zemiak, sa rodili aj po skončení turnaja. Padlo aj niekoľko narážok na potýčky členov kanadského a sovietskeho realizačného tímu. Na povrch vyplávali zvláštne praktiky hlavného nórskeho rozhodcu Hansa Rønninga, ktorý mal svojou nepozornosťou škodiť nielen v inkriminovanom súboji Kanaďanov a Sovietov, ale aj v zápase Kanady s USA.
Z bitky, ktorá zvykne byť zaraďovaná medzi najväčšie a najvýznamnejšie šarvátky v histórii ľadového hokeja, sa popri negatívach zrodila aj rada pozitív (samozrejme, ak ich takto vôbec možno nazvať). Oba národy dokázali počínanie svojich mladých reprezentantov odsúdiť, ale zároveň poukázať na ich patriotizmus. Záujem o juniorský hokej v Kanade začal stúpať a napr. horlivý Don Cherry zaznamenal rázny prelom vo svojej komentátorskej kariére a popularite práve vďaka tomu, že sa k tejto bitke začal vyjadrovať zapáleným a vlasteneckým štýlom. Malá piešťanská kanadsko-sovietska vojna sa nakoniec postarala o pozdvihnutie vlasteneckej vlajky a vytvorenie ešte väčšej rivality medzi oboma hokejovo najvýznamnejšími národmi.
Príbeh piešťanskej bitky je oveľa bohatší a významnejší, ako sa z tohto článku môže zdať. Na mnohé ďalšie podrobnosti o tejto šarvátke môžete natrafiť v internetových encyklopédiách, ktoré sú písomným sprievodom k niekoľkým archívnym záberom kanadskej televízie CBC, ako i zhrnutím faktov z populárnej knihy When the Lights Went Out: How One Brawl Ended Hockey's Cold War and Changed the Game (Keď sa zhasli svetlá: ako jedna bitka ukončila studenú vojnu a zmenila hokej), ktorú v roku 2006 vydal kanadský reportér a novinár Gare Joyce.
(Ne)slávna hromadná bitka v Piešťanoch bola o osem mesiacov neskôr zatienená skvostnými súbojmi mužských reprezentácií Kanady a Sovietskeho zväzu na Kanadskom pohári 1987, jednom z najslávnejších reprezentačných turnajov všetkých čias. Na piešťanské šialenstvo 1987 sa však nezabudlo a nezabúda prakticky dodnes. Piešťany totiž výrazne prispeli k tomu, že v Kanade sa zrodil onen obrovský záujem o juniorský hokej. A hoci sa preslávili vďaka negatívnej tvári vtedajších juniorských tímov Sovietskeho zväzu a Kanady, nič to nemení na fakte, že sa vďaka tomu stali jedným z najznámejších slovenských hokejových miest.
Západoslovenské mesto Piešťany bolo na prelome rokov 1986 a 1987 jedným zo štyroch dejísk svetového šampionátu hokejistov do 20 rokov. Piešťany sa vďaka tomuto turnaju preslávili viac, ako sa možno čakalo. Do histórie vstúpili vďaka šialenej hromadnej bitke medzi juniormi Kanady a Sovietskeho zväzu.
 |
| Bitka mladých Sovietov a Kanaďanov (Jiří Koliš, Spektrum Pictures; 04.01.1987) |
Mestečko Piešťany je od roku 2002 známe ako spoluorganizátor Memoriálu Ivana Hlinku, prestížneho turnaja osemnásťročných a mladších hokejistov. Piešťany sa však preslávili už dávnejšie, a dokonca ešte pred Nežnou revolúciou. Na prelome rokov 1986 a 1987 boli jedným zo štyroch slovenských miest, v ktorých sa vtedy konal jedenásty svetový šampionát hráčov do 20 rokov. A bol to šampionát, ktorý vošiel do histórie.
Jedným z vrcholov šampionátu mal byť absolútne posledný zápas, hraný v nedeľu 4. januára 1987 v Piešťanoch medzi juniormi Kanady a Sovietskeho zväzu. Bezmála tri tisícky priaznivcov na piešťanskom zimnom štadióne, ktorý bol len krátko pred začiatkom turnaja dobudovaný a zastrešený, sa tešili na veľkolepé divadlo, ktoré ešte mohlo zamiešať poradím na medailových stupienkoch. Nabudení fanúšikovia sa divadla naozaj dočkali. Nebolo to však divadlo, aké si predstavovali.
V osemdesiatych rokoch sa reprezentačné turnaje nehrávali vo viacerých skupinách a následných vyraďovacích bojoch, ako je tomu dnes. Osmička mužstiev na šampionáte 1987 sa stretla s každým protivníkom v jednom vzájomnom stretnutí, pričom o medailách rozhodovalo konečné poradie v tabuľke.
Zvučné zloženie záverečného zápasu turnaja mohlo napovedať, že aspoň podľa papierových predpokladov by sa malo bojovať o zlato. Sovieti i Kanaďania ale v predchádzajúcich stretnutiach niekoľkokrát zakopli. Oba výbery nedokázali poraziť domáce Československo a ani Fínsko. Pred zavŕšením turnaja tak bolo isté, že poradím na popredných pozíciách môžu zamiešať iba Kanaďania.
Matematika hovorila jasnou rečou: ak Kanada prehrá, získa bronz; ak zvíťazí, má striebro; a ak zvíťazí o päť a viac gólov, preskočí priebežne prvé Fínsko a bude korunovaná zlatom a titulom majstra sveta. To benjamíni Zbornej nemohli so svojím nečakane nízkym šiestym miestom už nijako pohnúť, ale do prestížneho zápasu s Kanadou dali všetko. A možno aj ďaleko viac.
Zápas medzi odvekými rivalmi Kanadou a Sovietskym zväzom sa nakoniec skončil veľkou bitkou. Neslávne známa "Punch-up in Piestany" (hromadná bitka v Piešťanoch) sa spustila krátko po polovici stretnutia za stavu 4:2 pre kanadských mladíkov. Incident sa rozrástol po tom, čo sovietsky forvard Pavel Kostičkin zostrelil svojou sekerou sústavne provokujúceho kanadského útočníka Theorena Fleuryho. Do šarvátky sa následne zapojili ďalší štyria hráči Zbornej, naskakujúci z lavičky. To vyvolalo v oboch táboroch reťazovú reakciu.
Mladíci oboch družstiev sa v jednej chvíli rozdelili aj do desiatich bitiek, ktoré nešlo prerušiť. Niektoré pästné súboje sa končili zraneniami. Trebárs sovietsky bek Vladimir Konstantinov udrel svojho kanadského soka čelom tak tvrdo, že mu na mieste dolámal nos. O tejto hlavičke sa po rokoch rozhovoril Brendan Shanahan, kanadský aktér bitky a Konstantinovov neskorší spoluhráč v drese Detroit Red Wings. Shanahan onen úder popísal ako tú najtvrdšiu hlavičku, akú kedy videl.
Hráčov, ktorí to neskôr dotiahli až do NHL, bolo na ľade mnoho. Do šialenej hromadnej bitky sa zapojili aj ďalšie budúce hviezdy, ako napr. Vladimir Malachov, Sergej Fiodorov, Alexander Mogiľný, Valerij Zelepukin, Luke Richardson, Glen Wesley, Steve Chiasson a Mike Keane.
V najintenzívnejšej etape šarvátky, predstavujúcej incident celých lavičiek, sa bili všetci okrem dvoch Kanaďanov - náhradného brankára Jimma Waitea a útočníka Pierrea Turgeona. Najmä druhý menovaný Turgeon, neskôr autor 515 gólov a 1.327 bodov v NHL, bol za svoj prístup mnohými spoluhráčmi označený za zbabelca.
O nelichotivú slávu tejto bitky sa postarali nielen bijúci sa mladíci, ale aj vtedajšie pomery. Kanaďania sa v pästných súbojoch vyžívali, zatiaľ čo reakcia odnepamäti disciplinovanejších Sovietov bola nepríjemným prekvapením, takže s hromadnou bitkou odvekých rivalov si nik nevedel dať rady. Trojica rozhodcov, nesúca na incidente značnú dávku viny, opustila v priebehu dvadsaťminútovej bitky ľad a spoza mantinelov sa prizerala tomu, ako sa na piešťanskom zimnom štadióne na chvíľu zhasli svetlá. Organizátori turnaja chceli spoločensky neprípustné chovanie mladých hokejistov zastaviť tým, že v tme na seba nebudú vidieť a s bitkou budú nútení prestať. Ich pästné súboje ale neutíchli ani po opätovnom rozsvietení. Nespokojní boli aj prítomní diváci, ktorí na bitku reagovali piskotom a neskôr aj skandovaním slovného spojenia "My chceme hokej". Toto spojenie sa na štadióne ozývalo aj po tom, ako bitka skončila. To už ale bol predčasne ukončený aj samotný zápas.
 |
| Bitka mladých Sovietov a Kanaďanov (Associated Press; 04.01.1987) |
Zaskočení diváci, ktorí na stretnutie prišli osobne a nepozerali ho v televízii, mali o vtedajších bezprostredných udalostiach najväčší prehľad. V československých printových médiách sa tejto šarvátke žiaden zvláštny priestor nevenoval. V niektorých prípadoch bola iba okomentovaná niekoľkými opatrnými vetami.
Následky šialenej bitky, ktorá vyvolala veľký rozruch ako v kanadskej, tak aj v sovietskej hokejovej federácii, boli v rámci šampionátu značné. Oba celky boli krátko po predčasnom ukončení zápasu diskvalifikované, čo v konečnom poradí turnaja znamenalo, že zlaté medaily zostali Fínsku, zo striebra sa tešili domáci hráči Československa a bronz doslova prischol Švédsku, ktoré by za iných okolností skončilo štvrté.
Hlavné postavy hromadnej bitky dostali viacero trestov. Tresty neminuli ani ich trénerov. Hoci obe znepriatelené mužstvá boli zo šampionátu vylúčené, organizátori ich pozvali na záverečný banket s odovzdávaním medailí. Nahnevaní Kanaďania toto pozvanie odmietli, na čo im organizátori rozkázali, že piešťanský zimný štadión musia opustiť do pol hodiny. Zašlo to dokonca tak ďaleko, že Kanaďania boli pri svojom odchode sprevádzaní ozbrojenými československými vojakmi, ktorí ich eskortovali až za hranice krajiny.
Obhajoby, pri ktorých sa zodpovednosť prehadzovala ako horúci zemiak, sa rodili aj po skončení turnaja. Padlo aj niekoľko narážok na potýčky členov kanadského a sovietskeho realizačného tímu. Na povrch vyplávali zvláštne praktiky hlavného nórskeho rozhodcu Hansa Rønninga, ktorý mal svojou nepozornosťou škodiť nielen v inkriminovanom súboji Kanaďanov a Sovietov, ale aj v zápase Kanady s USA.
Z bitky, ktorá zvykne byť zaraďovaná medzi najväčšie a najvýznamnejšie šarvátky v histórii ľadového hokeja, sa popri negatívach zrodila aj rada pozitív (samozrejme, ak ich takto vôbec možno nazvať). Oba národy dokázali počínanie svojich mladých reprezentantov odsúdiť, ale zároveň poukázať na ich patriotizmus. Záujem o juniorský hokej v Kanade začal stúpať a napr. horlivý Don Cherry zaznamenal rázny prelom vo svojej komentátorskej kariére a popularite práve vďaka tomu, že sa k tejto bitke začal vyjadrovať zapáleným a vlasteneckým štýlom. Malá piešťanská kanadsko-sovietska vojna sa nakoniec postarala o pozdvihnutie vlasteneckej vlajky a vytvorenie ešte väčšej rivality medzi oboma hokejovo najvýznamnejšími národmi.
Príbeh piešťanskej bitky je oveľa bohatší a významnejší, ako sa z tohto článku môže zdať. Na mnohé ďalšie podrobnosti o tejto šarvátke môžete natrafiť v internetových encyklopédiách, ktoré sú písomným sprievodom k niekoľkým archívnym záberom kanadskej televízie CBC, ako i zhrnutím faktov z populárnej knihy When the Lights Went Out: How One Brawl Ended Hockey's Cold War and Changed the Game (Keď sa zhasli svetlá: ako jedna bitka ukončila studenú vojnu a zmenila hokej), ktorú v roku 2006 vydal kanadský reportér a novinár Gare Joyce.
(Ne)slávna hromadná bitka v Piešťanoch bola o osem mesiacov neskôr zatienená skvostnými súbojmi mužských reprezentácií Kanady a Sovietskeho zväzu na Kanadskom pohári 1987, jednom z najslávnejších reprezentačných turnajov všetkých čias. Na piešťanské šialenstvo 1987 sa však nezabudlo a nezabúda prakticky dodnes. Piešťany totiž výrazne prispeli k tomu, že v Kanade sa zrodil onen obrovský záujem o juniorský hokej. A hoci sa preslávili vďaka negatívnej tvári vtedajších juniorských tímov Sovietskeho zväzu a Kanady, nič to nemení na fakte, že sa vďaka tomu stali jedným z najznámejších slovenských hokejových miest.
Hromadná bitka Sovietov a Kanaďanov, 04.01.1987