MARTIN UŽÁK | 19.09.2011 | aktualizované 29.09.2015
Poznali ste už človeka, ktorý zmenil váš pohľad na svet a ukázal vám, že problémy, ktoré máte, sú často len malicherné drobnosti v porovnaní s problémami, ktoré môže mať a aj má niekto iný? Earl Cook je niekto, kto takto ohúril zlatého kanadského kouča, celý tím NHL a mnohých ďalších, ktorí o jeho fascinujúcom príbehu počuli.
Možno ste už počuli prirovnanie, v ktorom je šport predstavovaný ako metafora života. Človek sa učí, ako vyhrávať a prehrávať, ako sa stať súčasťou mužstva, ako bojovať proti nepriazni osudu. Často pritom nezáleží na tom, na akej strane sa človek nachádza. Či už je hviezdou NHL, fanúšikom z druhého konca sveta, alebo nenápadnou postavou, ktorá chce svojím skromným záujmom o šport napĺňať vlastný život, rozdiely sa mažú v okamihoch, kedy sa sám život mení na ťažký boj.
V pompéznom i menej ligotavom svete nás všetkých sa dennodenne dejú udalosti, ktoré nás dokážu pribrzdiť a upozorniť, že naše náhle problémy a starosti nemusia byť také veľké, za aké ich možno považujeme. Každý z nás vníma svoju malú metaforu života rozdielne. Problémy prichádzajú a odchádzajú, a nech je človek kýmkoľvek, neraz ich môže preniesť do drobnej roviny, ktorá v porovnaní s jeho okolím nemusí byť taká vážna, ako sa zdalo. Sú tu predsa aj tí druhí, ktorí sa trápia ďaleko viac, často po celý život, no i napriek tomu o svojich starostiach nehovoria a odhodlane sa ich snažia zamiesť pod koberec a nedovoliť im, aby ich ovládali.
Jednou z ťažko skúšaných, ale odvážnych postáv, ktoré túto malú metaforu života dokázali preniesť do neuveriteľných výšok, sa stal Kanaďan Earl Cook.
Ako tvrdila sama Debbie Hopkins, pracujúca v pozícii asistenta učiteľa, mnoho ľudí ju za jej čin častovalo pochvalami, hovoriac, že Earl si jej láskavú starostlivosť naozaj zaslúži. Nikdy ale nezabudla dodať, že táto pomoc bola vzájomná. Ťažké chvíle si prežila aj ona sama. Pri automobilovej havárii z konca osemdesiatych rokov nadobudol vážne postihnutie jej manžel Robin. Bolo to práve v dobe, kedy spolu očakávali druhý prírastok do rodiny. Dcérka Kelly Lynn však zomrela po niekoľkých mesiacoch na zlyhanie srdca. Neskôr ju nasledoval aj Robin, ktorý zahynul pri požiari.
Debbie tieto ťažké chvíle zvládla iba vďaka viere a synovi Darbymu. Ale ako Darby rástol, Debbie začala mať pocit, že nadišiel čas, aby poskytla Earlovi domov. Všetko zlé, čím si Debbie a Earl prešli, hodili po spojení svojich osudov za hlavu. Zdolávaním prekážok, aké si väčšina z nás ani nedokáže predstaviť, sa im podarilo vybudovať šťastie, ktoré nezostalo bez povšimnutia.
Za svoju lásku k hokeju a dôveru v samého seba získal Earl veľkú mediálnu pozornosť, ktorá neobišla ani Mikea Babcocka, hlavného trénera jeho obľúbených Detroit Red Wings. Keď Babcock videl, čím všetkým si Earl prešiel, venoval mu svoj čas, až sa stali priateľmi. Viac ako 60 Earlových návštev zápasov Red Wings na tribúnach sa stalo minulosťou, keď ho sám Babcock začal pozývať do útrob Joe Louis Areny a urobil z neho pomyselnú súčasť tímu.
Earl sa vďaka láskavosti a priateľstvu hokejistov Red Wings stal „osobným motivátorom” tímu. S hráčmi netrávil veľa času iba v šatni a osobných lóžach - jeho priamočiarosť sa preniesla aj do roviny porád s koučom Babcockom. Earl viac nebol iba fanúšikom Detroit Red Wings a členom ich širokej rodiny. Stal sa čestným koučom tímu, v ktorom bol rešpektovaný.
Keď Earl nebol s Red Wings, s Babcockom zvykol telefonovať. Nech sa dialo čokoľvek, stále sa vracal k hokeju a zostával verný svojej druhej rodine. Doma vo Winnipegu si našiel čas na príležitostné koučovanie v stredoškolskom dievčenskom hokejovom tíme. Inokedy chodieval na ľad, aby si zachytal v sledge hokeji. Keď nastúpil proti kanadským reprezentantom, kričal na nich, aby na neho strieľali tvrdšie.
Pri návratoch do šatne Red Wings zvykol hokejistov vyzývať k lepším výkonom. „Pozrite sa na môj život. Veci sa vždy nevyvíjajú tak, ako by som si prial, ale snažím sa s nimi bojovať,” hovoril o spôsobe, akým motivuje hokejistov Red Wings, pred reportérom Regom Sherrenom z CBC News. „Keď ja dokážem poraziť toto všetko, vy chlapci môžete vyhrať jeden hokejový zápas.”
Priebojnému Cookerovi vtip rozhodne nikdy nechýbal. Úsmev na jeho tvári sa nestrácal, i keď si bol vždy vedomý toho, aké sú jeho problémy vážne. Rakovina ho prenasledovala celé roky. Nádor sa postupne objavil aj na jeho srdci, pečeni a pravej obličke, čo ho stálo ďalšie a ďalšie chemoterapie. Nikdy však neklesol na duchu a neprestal bojovať. Každý deň hľadal spôsob, ako ten jeden deň vyhrať.
V nedeľu 18. septembra 2011 som zavítal na webovú stránku Detroit Red Wings, aby som si overil, kedyže to má onen slávny Alex Delvecchio okrúhle osemdesiate narodeniny. Zastavil som sa aj u prehľadu realizačného tímu, aby som sa znova pokochal novou pozíciou Chrisa Osgooda, ktorý sa stal koučom dohliadajúcim na vývoj brankárov. Zrak mi na moment odskočil na prehľad aktualít. Pohreb Brada McCrimmona, ktorý tragicky zahynul pri leteckej katastrofe v Jaroslavli, bol niekoľko hodín minulosťou, ale to hrôzostrašné slovíčko „mourn” (trúchliť) prerástlo aj do inej správy.
Odvážneho kanadského chlapca, ktorý sa stal synonymom metafory života, veľkou inšpiráciou pre zlatého kanadského kouča, pre celé mužstvo NHL a pre mnohých, ktorí o jeho príbehu počuli, som spoznal práve v deň, kedy sa jeho láska k Detroit Red Wings preniesla do malého hokejového neba.
Earl Cook zomrel 18. septembra 2011 vo winnipegskej nemocnici St. Boniface Hospital.
Podľa slov Debbie Hopkins „Earl vždy veril, že človek by sa nikdy nemal vzdávať svojich snov, že ťažké obdobia odchádzajú, ale že činy a skutky odhodlaných ľudí, ktorí s nimi bojovali, tie zostávajú.”
V deň Earlovho odchodu do hokejového neba vydali oficiálne mediálne prehlásenie aj Detroit Red Wings. „Earl slúžil ako fantastický vzor pre mňa i celý náš tím,” povedal v mene Red Wings tréner Mike Babcock, s ktorým mal tento winnipegský bojovník vytvorený ojedinelý vzťah. „Aj keď nás Earl dnes opustil, svojím odhodlaným spôsobom života nikdy nedovolil, aby bol porazený.”
______________________________
Čo bolo neskôr: Earl Cook zomrel vo veku dvadsaťtri rokov na zlyhanie obličky. Nestihol si tak prevziať ocenenie Ace Bailey Award of Courage, ktoré sa udeľuje mimo hlavnej scény NHL za odvahu a oddanosť hokeju. Ocenenie prevzali rodinní príslušníci Earla Cooka na čele s jeho adoptívnou matkou Debbie Hopkins dňa 26. septembra 2011 v Toronte. Cenu odovzdával sám Mike Babcock, ktorý na záver svojho prednesu zadržiaval slzy a vyriekol: „Earl, musím Ti povedať, že mi chýbaš.”
Stojí za zmienku: Krátko po správe o smrti Earla Cooka som sa rozhodol spojiť s pani Debbie Hopkins na sociálnej sieti a okrem kondolencie jej venovať aj mnohé obdivné slová, ktoré sa na adresu Earla Cooka a jeho boja kopili od uverejnenia tohto článku v diskusii na blogu Red Wings Corner. Odpoveď na seba nenechala dlho čakať - dorazila v noci z 22. na 23. septembra 2011. Čitateľom, ktorých príbeh Earla Cooka zaujal, pani Hopkins odkázala: „Ďakujem vám. Je pre mňa šťastím a požehnaním, že Earl inšpiroval toľkých ľudí po celom svete. Bude mi strašne chýbať, ale viem, že zostane ďalej žiť v mnohých srdciach.”
Podklady:
Poznali ste už človeka, ktorý zmenil váš pohľad na svet a ukázal vám, že problémy, ktoré máte, sú často len malicherné drobnosti v porovnaní s problémami, ktoré môže mať a aj má niekto iný? Earl Cook je niekto, kto takto ohúril zlatého kanadského kouča, celý tím NHL a mnohých ďalších, ktorí o jeho fascinujúcom príbehu počuli.
 |
| Earl Cook doma vo Winnipegu (Marcel Cretain, QMI Agency; 12.03.2010) |
Možno ste už počuli prirovnanie, v ktorom je šport predstavovaný ako metafora života. Človek sa učí, ako vyhrávať a prehrávať, ako sa stať súčasťou mužstva, ako bojovať proti nepriazni osudu. Často pritom nezáleží na tom, na akej strane sa človek nachádza. Či už je hviezdou NHL, fanúšikom z druhého konca sveta, alebo nenápadnou postavou, ktorá chce svojím skromným záujmom o šport napĺňať vlastný život, rozdiely sa mažú v okamihoch, kedy sa sám život mení na ťažký boj.
V pompéznom i menej ligotavom svete nás všetkých sa dennodenne dejú udalosti, ktoré nás dokážu pribrzdiť a upozorniť, že naše náhle problémy a starosti nemusia byť také veľké, za aké ich možno považujeme. Každý z nás vníma svoju malú metaforu života rozdielne. Problémy prichádzajú a odchádzajú, a nech je človek kýmkoľvek, neraz ich môže preniesť do drobnej roviny, ktorá v porovnaní s jeho okolím nemusí byť taká vážna, ako sa zdalo. Sú tu predsa aj tí druhí, ktorí sa trápia ďaleko viac, často po celý život, no i napriek tomu o svojich starostiach nehovoria a odhodlane sa ich snažia zamiesť pod koberec a nedovoliť im, aby ich ovládali.
Jednou z ťažko skúšaných, ale odvážnych postáv, ktoré túto malú metaforu života dokázali preniesť do neuveriteľných výšok, sa stal Kanaďan Earl Cook.
Dať mu domov
Earlove problémy začali už pri narodení. Jeho biologická matka bola počas tehotenstva závislá na alkohole, čo malo za následok predčasný pôrod a Earlov pobyt v inkubátore. Lekári nedávali zničenému telíčku veľkú šancu na regeneráciu, napriek tomu sa dokázalo pozviechať. Biologická matka sa o Earla nedokázala postarať, preto časom skončil v detskom domove. Po niekoľkých rokoch si ho odtiaľ vzala pani Debbie Hopkins, ktorú od adopcie neodradil ani chlapcov rozsiahly chorobopis. Earl odmalička trpel autizmom, hyperaktivitou a fatálnym alkoholovým syndrómom.Ako tvrdila sama Debbie Hopkins, pracujúca v pozícii asistenta učiteľa, mnoho ľudí ju za jej čin častovalo pochvalami, hovoriac, že Earl si jej láskavú starostlivosť naozaj zaslúži. Nikdy ale nezabudla dodať, že táto pomoc bola vzájomná. Ťažké chvíle si prežila aj ona sama. Pri automobilovej havárii z konca osemdesiatych rokov nadobudol vážne postihnutie jej manžel Robin. Bolo to práve v dobe, kedy spolu očakávali druhý prírastok do rodiny. Dcérka Kelly Lynn však zomrela po niekoľkých mesiacoch na zlyhanie srdca. Neskôr ju nasledoval aj Robin, ktorý zahynul pri požiari.
Debbie tieto ťažké chvíle zvládla iba vďaka viere a synovi Darbymu. Ale ako Darby rástol, Debbie začala mať pocit, že nadišiel čas, aby poskytla Earlovi domov. Všetko zlé, čím si Debbie a Earl prešli, hodili po spojení svojich osudov za hlavu. Zdolávaním prekážok, aké si väčšina z nás ani nedokáže predstaviť, sa im podarilo vybudovať šťastie, ktoré nezostalo bez povšimnutia.
Vidieť ho bojovať
Úprimný a priamočiary Earl sa s pomocou svojej novej matky naučil hrať hokej. Keď mu v januári 2007 vo veku 19 rokov diagnostikovali zhubný nádor kostí a neskôr amputovali ľavú nohu a polovicu panvy, k milovanému športu sa aj napriek viacerým operáciám dokázal vrátiť a stal sa sledge hokejovým brankárom.Za svoju lásku k hokeju a dôveru v samého seba získal Earl veľkú mediálnu pozornosť, ktorá neobišla ani Mikea Babcocka, hlavného trénera jeho obľúbených Detroit Red Wings. Keď Babcock videl, čím všetkým si Earl prešiel, venoval mu svoj čas, až sa stali priateľmi. Viac ako 60 Earlových návštev zápasov Red Wings na tribúnach sa stalo minulosťou, keď ho sám Babcock začal pozývať do útrob Joe Louis Areny a urobil z neho pomyselnú súčasť tímu.
Earl sa vďaka láskavosti a priateľstvu hokejistov Red Wings stal „osobným motivátorom” tímu. S hráčmi netrávil veľa času iba v šatni a osobných lóžach - jeho priamočiarosť sa preniesla aj do roviny porád s koučom Babcockom. Earl viac nebol iba fanúšikom Detroit Red Wings a členom ich širokej rodiny. Stal sa čestným koučom tímu, v ktorom bol rešpektovaný.
Keď Earl nebol s Red Wings, s Babcockom zvykol telefonovať. Nech sa dialo čokoľvek, stále sa vracal k hokeju a zostával verný svojej druhej rodine. Doma vo Winnipegu si našiel čas na príležitostné koučovanie v stredoškolskom dievčenskom hokejovom tíme. Inokedy chodieval na ľad, aby si zachytal v sledge hokeji. Keď nastúpil proti kanadským reprezentantom, kričal na nich, aby na neho strieľali tvrdšie.
Pri návratoch do šatne Red Wings zvykol hokejistov vyzývať k lepším výkonom. „Pozrite sa na môj život. Veci sa vždy nevyvíjajú tak, ako by som si prial, ale snažím sa s nimi bojovať,” hovoril o spôsobe, akým motivuje hokejistov Red Wings, pred reportérom Regom Sherrenom z CBC News. „Keď ja dokážem poraziť toto všetko, vy chlapci môžete vyhrať jeden hokejový zápas.”
Priebojnému Cookerovi vtip rozhodne nikdy nechýbal. Úsmev na jeho tvári sa nestrácal, i keď si bol vždy vedomý toho, aké sú jeho problémy vážne. Rakovina ho prenasledovala celé roky. Nádor sa postupne objavil aj na jeho srdci, pečeni a pravej obličke, čo ho stálo ďalšie a ďalšie chemoterapie. Nikdy však neklesol na duchu a neprestal bojovať. Každý deň hľadal spôsob, ako ten jeden deň vyhrať.
Jeho meno je Earl
Priznám sa, že Earla Cooka som dlhú dobu nepoznal. Jeho tvár som si pamätal z tímových fotografií, jeho meno som počul v niekoľkých prenosoch, ale nikdy som nevedel, kto ten Earl Cook vlastne je.V nedeľu 18. septembra 2011 som zavítal na webovú stránku Detroit Red Wings, aby som si overil, kedyže to má onen slávny Alex Delvecchio okrúhle osemdesiate narodeniny. Zastavil som sa aj u prehľadu realizačného tímu, aby som sa znova pokochal novou pozíciou Chrisa Osgooda, ktorý sa stal koučom dohliadajúcim na vývoj brankárov. Zrak mi na moment odskočil na prehľad aktualít. Pohreb Brada McCrimmona, ktorý tragicky zahynul pri leteckej katastrofe v Jaroslavli, bol niekoľko hodín minulosťou, ale to hrôzostrašné slovíčko „mourn” (trúchliť) prerástlo aj do inej správy.
Odvážneho kanadského chlapca, ktorý sa stal synonymom metafory života, veľkou inšpiráciou pre zlatého kanadského kouča, pre celé mužstvo NHL a pre mnohých, ktorí o jeho príbehu počuli, som spoznal práve v deň, kedy sa jeho láska k Detroit Red Wings preniesla do malého hokejového neba.
Earl Cook zomrel 18. septembra 2011 vo winnipegskej nemocnici St. Boniface Hospital.
Podľa slov Debbie Hopkins „Earl vždy veril, že človek by sa nikdy nemal vzdávať svojich snov, že ťažké obdobia odchádzajú, ale že činy a skutky odhodlaných ľudí, ktorí s nimi bojovali, tie zostávajú.”
V deň Earlovho odchodu do hokejového neba vydali oficiálne mediálne prehlásenie aj Detroit Red Wings. „Earl slúžil ako fantastický vzor pre mňa i celý náš tím,” povedal v mene Red Wings tréner Mike Babcock, s ktorým mal tento winnipegský bojovník vytvorený ojedinelý vzťah. „Aj keď nás Earl dnes opustil, svojím odhodlaným spôsobom života nikdy nedovolil, aby bol porazený.”
______________________________
Čo bolo neskôr: Earl Cook zomrel vo veku dvadsaťtri rokov na zlyhanie obličky. Nestihol si tak prevziať ocenenie Ace Bailey Award of Courage, ktoré sa udeľuje mimo hlavnej scény NHL za odvahu a oddanosť hokeju. Ocenenie prevzali rodinní príslušníci Earla Cooka na čele s jeho adoptívnou matkou Debbie Hopkins dňa 26. septembra 2011 v Toronte. Cenu odovzdával sám Mike Babcock, ktorý na záver svojho prednesu zadržiaval slzy a vyriekol: „Earl, musím Ti povedať, že mi chýbaš.”
Stojí za zmienku: Krátko po správe o smrti Earla Cooka som sa rozhodol spojiť s pani Debbie Hopkins na sociálnej sieti a okrem kondolencie jej venovať aj mnohé obdivné slová, ktoré sa na adresu Earla Cooka a jeho boja kopili od uverejnenia tohto článku v diskusii na blogu Red Wings Corner. Odpoveď na seba nenechala dlho čakať - dorazila v noci z 22. na 23. septembra 2011. Čitateľom, ktorých príbeh Earla Cooka zaujal, pani Hopkins odkázala: „Ďakujem vám. Je pre mňa šťastím a požehnaním, že Earl inšpiroval toľkých ľudí po celom svete. Bude mi strašne chýbať, ale viem, že zostane ďalej žiť v mnohých srdciach.”
Podklady:
- Earl Cook receives NHL Alumni Award posthumously (CBC News; 26.09.2011)
- Babcock to present Ace Bailey Award (Bill Roose, Detroit Red Wings; 26.09.2011)
- Red Wings mourn the passing of Earl Cook (John Hahn, Detroit Red Wings; 18.09.2011)
- Earl Cook, Winnipeg hockey fan, dies (CBC News; 18.09.2011)
- Earl's Story (Jessica Cable, A broadcast journalism profile on cancer survivor Earl Cook; 03.04.2011)