MARTIN UŽÁK | 27.02.2012 | aktualizované 19.03.2019
V utorok 16. júna 1998 sa zrak hokejového sveta upieral do MCI Center, kde v súboji domácich Washington Capitals a hosťujúcich Detroit Red Wings plynuli posledné okamihy sezóny 1997/98.
Capitals išli do štvrtého zápasu finále Stanley Cupu s nožom na krku, pretože prvé tri zápasy prehrali. Krok s nabudenými Red Wings však udržali len krátko. V polovici 42. minúty štvrtého zápasu prišiel rýchly protiútok Viačeslava Kozlova a zakončujúceho Douga Browna, po ktorom sa hokejisti v červeno-bielych dresoch s okrídleným kolesom na hrudi dostali do vedenia 4:1 a na ceste za úspešnou obhajobou Stanley Cupu sa viac nedali zastaviť.
Niekoľko krátkych šotov a záberov počas zápasu čo to napovedalo, no s blížiacim sa koncom finále už nebolo najmenších pochýb o tom, kto je tým mužom, ktorý sa pod úspech Red Wings podpísal veľkou mierou. Nemal na sebe hokejový výstroj, nesedel na lavičke, nechodil, nerozprával, sotva zatlieskal. Avšak v posledných momentoch ročníka 1997/98 sa s pomocou manželky Iriny dokázal postaviť na nohy a z tribúny aplaudujúcej arény zamával svojim priateľom na ľade.
Hokejisti by mohli donekonečna rozprávať o tom, čo ich motivuje, aby si každý deň obúvali korčule a hnali sa za tvrdými ranami a bolesťou. Vtedajšie víťazné mužstvo Detroitu malo o svojej inšpirácii jasno, a ak by o nej niekto náhodou nevedel či vari pochyboval, onej magickej washingtonskej noci sa dočkal definitívneho presvedčenia. Víťazstvo Stanley Cupu 1998 totiž nebolo len nadviazaním na úspech z predošlého roka. Ono sa stalo jednou z najvýznamnejších udalostí v novodobej histórii a predovšetkým kultúre Detroit Red Wings.
Red Wings uspeli vďaka milovanému spoluhráčovi, ktorý bol súčasťou mužstva, hoci viac nehral.
Tým spoluhráčom bol Vladimir Konstantinov.
Už od svojich raných liet bol Konstantinov zjavením, aké v ruskom hokeji nemalo obdobu. Svojou neústupčivou hrou sa stal dominantnou osobnosťou kdekoľvek, kde sa objavil. Stal sa kapitánom slávneho armádneho klubu CSKA Moskva a sovietskej reprezentácie. Bol jednou z hlavných postáv povestnej hromadnej bitky v Piešťanoch, jednej z najväčších dračiek v hokejových dejinách. Práve tam si ho všimol detroitský skaut Neil Smith. Red Wings však najskôr nevedeli, ako ho dostať zo Sovietskeho zväzu, a tak sa s ním dohodli, že bude predstierať rakovinu, aby ho komunisti pustili "liečiť sa" na západ. Podarilo sa a od sezóny 1991/92 začal nastupovať v NHL.
Postupom rokov sa z Konstantinova stal jeden z najobávanejších obrancov NHL. Na svojich sokov si dokázal nepredvídateľne počkať a dehonestujúco ich priklincovať k ľadu vo veľkej rýchlosti. Svojich protivníkov dokázal zvládnuť aj jednou pažou, keď ich na oko brutálnym, avšak férovým spôsobom prišpendlil na mantinel. Cudzí mu nebol ani Scottom Stevensom preslávený "strom".
Nekompromisnosť tohto nevídaného defenzívneho zadáka bola pre NHL vzhľadom na jeho ruský pas ohromným prekvapením. Niekedy sa však zabúda na to, že Konstantinov bol nielen tvrdý zadák, ale aj výborný korčuliar, ktorý dokázal nabrať rýchlosť a podporiť ofenzívu.
Bol to práve chladnokrvný Konstantinov, kto 6. júna 1995 ukončil tretie finále Západnej konferencie medzi Chicagom a Detroitom, keď sa v druhom predĺžení zmocnil puku v strednom pásme, vletel s ním medzi štyroch hráčov Blackhawks a švihom spomedzi kruhov prekonal gólmana Eda Belfoura.
V nasledujúcej sezóne 1995/96 Konstantinov ohúril ziskom 60 plusových bodov v základnej časti, vďaka čomu sa stal prvým hokejistom s takýmto tučným súčtom od sezóny 1986/87, kedy sa to podarilo Wayneovi Gretzkymu. Touto dobou už patril medzi ostrieľaných hráčov a súperi si naň dávali oveľa väčší pozor.
Konstantinov nechýbal ani pri samom zrode epochálnej rivality medzi Detroit Red Wings a Colorado Avalanche. Napríklad v piatom stretnutí finále Západnej konferencie z 27. mája 1996 učebnicovým bodyčekom zastavil Claudea Lemieuxa, prenikajúceho po pravom krídle. Red Wings si vtedajším víťazstvom 5:2 vynútili šieste stretnutie, v ktorom neuspeli, a práve v tomto meraní síl sa objavil Lemieuxov špinavý zákrok na Krisa Drapera, ktorý celú rivalitu rozohnil a za ktorý sa Red Wings túžili pomstiť patričnou tvrdosťou i víťazstvom.
Touto dobou bol Konstantinov už pevnou súčasťou "Ruskej päťky", formácie, ktorá svojím zložením o piatich ruských hráčoch bola ojedinelá nielen v histórii Red Wings, ale aj v dejinách NHL. Spolu s Konstantinovom v nej hrávali Viačeslav Fetisov, Viačeslav Kozlov, Sergej Fiodorov a Igor Larionov.
Konstantinov podčiarkol svoju dominantnú hru aj vo finále Západnej konferencie 1997, opäť proti Coloradu. V prvých troch súbojoch série vymazal z ľadu Joea Sakica a Petra Forsberga. Do pamätí vošiel aj jeho dokonalý bodyček na Forsberga zo začiatku tretej tretiny tretieho zápasu z 19. mája 1997. Konstantinov bol taký silný, že nemenej silného Forsberga odstavil jednou rukou.
Jeden z vrcholov svojej kariéry si Konstantinov nechal na finále Stanley Cupu 1997, v ktorom sa jeho Red Wings postavili proti tvrdému súperovi menom Philadelphia Flyers. Finálové boje mali byť pokračovaním bojov s rivalom Ericom Lindrosom, ktorý ako jeden z mála dokázal Konstantinova poslať k ľadu. Lindrosovi sa to podarilo napríklad v predošlom zápase Flyers a Red Wings v základnej časti, keď Konstantinova nachytal nepripraveného pri mantineli a tvrdo ho položil. Konstantinova vtedy okamžite prepadli závrate, pri ktorých dezorientovane padal na ľad, no aj napriek otrasu ešte sledoval hru a kostrbato lapal po hokejke, aby mohol pokračovať.
Vo finále Stanley Cupu 1997 sa súboj medzi Konstantinovom a Lindrosom zaobišiel už bez veľkých a devastujúcich hitov. Lindros sa s Konstantinovom nestretával tak často ako predtým, pretože proti jeho legendárnej formácii Legion of Doom nastupovali najmä Nicklas Lidström s Larrym Murphym. Lindros si tentoraz K.O. neodniesol, Konstantinovovu silu však pocítili iní. "Strom" schytal Dale Hawerchuk; medzi ďalšími lietajúcimi "Letcami" boli Trent Klatt, Colin Forbes či Dan Kordic.
Konstantinov zavŕšil úspešný ročník 1996/97 ziskom Stanley Cupu, na ktorý sa v Detroite čakalo dlhých 42 rokov. Norris Trophy, určenú najlepšiemu obrancovi súťaže, nakoniec nezískal, keď ho v hlasovaní predbehol Brian Leetch. Dodnes sa traduje, že Konstantinov nevyhral iba preto, že bol Rus. On bol však ten, kto na pošramotenú povesť niektorých ruských rodákov nechával zabudnúť.
Za šesť sezón v NHL sa Konstantinov pochlapil 185 plusovými bodmi a 175 kanadskými bodmi v 446 zápasoch základnej časti. K tomuto súčtu pridal ešte 838 trestných minút, pričom v každom ročníku ich pozbieral minimálne 100.
Konstantinov svoje štatistiky už nikdy viac nerozšíril. Len šesť dní po zisku Stanley Cupu búral spolu s masérom Sergejom Mňatsakanovom a spoluhráčom Viačeslavom Fetisovom v limuzíne. Jej šofér Richard Gnida jazdil bez platnej licencie, zaspal a vrazil do stromu na predmestí Detroitu. Nehoda z 13. júna 1997 Konstantinova uvalila do kómy a neskôr pripútala na posteľné lôžko a invalidný vozík.
Podrobnosti o nehode, pochmúrne leto 1997, preberanie sa z kómy, návštevy spoluhráčov, odchod s najbližšou rodinou na neznáme miesto, trvalá ošetrovateľská starostlivosť, súdne prieťahy, získanie amerického občianstva, usadenie sa v Detroite a vyhradenie čestnej lóže v aréne - o tom všetkom rozprávalo už mnoho článkov a svedectiev. To všetko sa stalo tiež pripomienkou pre mužstvo, ktoré túžilo po tom, aby Vladimir Konstantinov, alebo Vladdie, ako mu hovorievali jeho spoluhráči, dostal druhú šancu a eufóriu zo zisku Stanley Cupu mohol zažiť opäť.
Keď sa onoho 16. júna 1998 Konstantinov za burácania washingtonského publika s pomocou svojej manželky Iriny v 45. minúte štvrtého zápasu finále medzi Capitals a Red Wings postavil a zamával smerom k ľadu, človek si mohol povedať, že jeden veľký sen sa práve stal skutočnosťou.
Usmiatemu Vladdiemu netlieskali iba fanúšikovia. Krátko po skončení série, kedy sa Konstantinov objavil na ľade na vozíčku, ho osobne prišlo pozdraviť a potriasť mu rukou aj niekoľko hokejistov samotných Capitals, ktorí sa aj napriek trpkej prehre nechceli ponáhľať do šatne.
"A teraz sa poďme baviť o Hockeytowne," vyhlásil na úvod svojho pozápasového prejavu šéf NHL Gary Bettman a vrátil strieborný pohár lorda Stanleyho späť do rúk kapitána Stevea Yzermana. Tento raz však nebol naokolo nikto, kto by po ňom zdvihol pohár nad hlavu ako druhý v poradí. Yzerman pohár položil na Konstantinovovu nohu, mužstvo ho obklopilo a po fotografii spoločne zamierili na víťazný okruh po klzisku.
Konstantinov sprevádzal svoje mužstvo aj pri bezprostredných oslavách. V šatni washingtonskej arény strávil 30 minút a osobne mu zablahoželal každý člen tímu. Kris Draper a Chris Osgood mu umožnili napiť sa šampanského priamo zo Stanley Cupu. Konstantinov po celý čas držal víťaznú cigaru, skromne sediac v kúte a s úsmevom na tvári prijímajúc objatia od svojich priateľov, pre ktorých sa stal inšpiráciou.
O dva dni neskôr sa Vladdie spolu so Sergejom Mňatsakanovom ukázal aj na oslavách priamo v Detroite. Do ulíc vtedy prišli státisíce fanúšikov a keď Konstantinov po prvýkrát po havárii urobil na verejnosti za osobnej pomoci spoluhráča Viačeslava Fetisova niekoľko krokov, davy, ktoré po celý rok verili, boli v eufórii.
Red Wings priaznivcom sľúbili, že o rok sa na oslavách predstavia znova, a že to už bude Vladdie chodiť sám. V ďalších troch play-off sa im síce nedarilo, no v roku 2002, kedy sa pohára dočkali znova, nezabudli ani na Konstantinova a prizvali ho na ľad i na neskoršie oslavy v uliciach mesta.
Vladimir Konstantinov odohral v NHL iba šesť sezón, no podľa historika Stana Fischlera to stačilo na to, aby sa zaradil medzi najlepšie bodyčekujúcich hráčov v ligových dejinách, ba možno bol vôbec najlepší zo všetkých. Stal sa jednou z najvýznamnejších postáv v novodobej histórii a kultúrnej identite detroitského klubu a dôležitou súčasťou víťazného tímu na ľade i mimo neho.
Konstantinov v neposlednom rade dokázal, že inšpiráciou skutočných šampiónov nebýva iba samotný Stanley Cup. Že ňou býva omnoho, omnoho viac. Napríklad, ako tomu bolo v jeho prípade: nádej, láska, družnosť, podpora, tvrdý boj a viera.
V utorok 16. júna 1998 sa zrak hokejového sveta upieral do MCI Center, kde v súboji domácich Washington Capitals a hosťujúcich Detroit Red Wings plynuli posledné okamihy sezóny 1997/98.
Capitals išli do štvrtého zápasu finále Stanley Cupu s nožom na krku, pretože prvé tri zápasy prehrali. Krok s nabudenými Red Wings však udržali len krátko. V polovici 42. minúty štvrtého zápasu prišiel rýchly protiútok Viačeslava Kozlova a zakončujúceho Douga Browna, po ktorom sa hokejisti v červeno-bielych dresoch s okrídleným kolesom na hrudi dostali do vedenia 4:1 a na ceste za úspešnou obhajobou Stanley Cupu sa viac nedali zastaviť.
Niekoľko krátkych šotov a záberov počas zápasu čo to napovedalo, no s blížiacim sa koncom finále už nebolo najmenších pochýb o tom, kto je tým mužom, ktorý sa pod úspech Red Wings podpísal veľkou mierou. Nemal na sebe hokejový výstroj, nesedel na lavičke, nechodil, nerozprával, sotva zatlieskal. Avšak v posledných momentoch ročníka 1997/98 sa s pomocou manželky Iriny dokázal postaviť na nohy a z tribúny aplaudujúcej arény zamával svojim priateľom na ľade.
Hokejisti by mohli donekonečna rozprávať o tom, čo ich motivuje, aby si každý deň obúvali korčule a hnali sa za tvrdými ranami a bolesťou. Vtedajšie víťazné mužstvo Detroitu malo o svojej inšpirácii jasno, a ak by o nej niekto náhodou nevedel či vari pochyboval, onej magickej washingtonskej noci sa dočkal definitívneho presvedčenia. Víťazstvo Stanley Cupu 1998 totiž nebolo len nadviazaním na úspech z predošlého roka. Ono sa stalo jednou z najvýznamnejších udalostí v novodobej histórii a predovšetkým kultúre Detroit Red Wings.
Red Wings uspeli vďaka milovanému spoluhráčovi, ktorý bol súčasťou mužstva, hoci viac nehral.
Tým spoluhráčom bol Vladimir Konstantinov.
 |
| Vladimir Konstantinov po zisku Stanley Cupu (kredit: Mary Schroeder, Detroit Free Press; 07.06.1997) |
Nekompromisný zjav
Vladimir Konstantinov sa narodil v prístavnom meste Murmansk, blízko ruských hraníc s Nórskom a Fínskom. Táto oblasť sa vyznačuje tým, že v nej dokáže niekoľko dní neprestajne pršať a cez zimu tu panuje svetlo len dve hodiny denne. Aj možno preto sú tu ľudia často uzavretí a chladní, no tiež pokojní. Presne taký bol Konstantinov: ozrutný, neraz mĺkvy, ale elegantný bek, ktorý vyšperkoval svoju legendárnu tvrdosť práve vďaka hraniu za šera a tmy, kedy sa sústredil na to, aby nespadol.Už od svojich raných liet bol Konstantinov zjavením, aké v ruskom hokeji nemalo obdobu. Svojou neústupčivou hrou sa stal dominantnou osobnosťou kdekoľvek, kde sa objavil. Stal sa kapitánom slávneho armádneho klubu CSKA Moskva a sovietskej reprezentácie. Bol jednou z hlavných postáv povestnej hromadnej bitky v Piešťanoch, jednej z najväčších dračiek v hokejových dejinách. Práve tam si ho všimol detroitský skaut Neil Smith. Red Wings však najskôr nevedeli, ako ho dostať zo Sovietskeho zväzu, a tak sa s ním dohodli, že bude predstierať rakovinu, aby ho komunisti pustili "liečiť sa" na západ. Podarilo sa a od sezóny 1991/92 začal nastupovať v NHL.
Postupom rokov sa z Konstantinova stal jeden z najobávanejších obrancov NHL. Na svojich sokov si dokázal nepredvídateľne počkať a dehonestujúco ich priklincovať k ľadu vo veľkej rýchlosti. Svojich protivníkov dokázal zvládnuť aj jednou pažou, keď ich na oko brutálnym, avšak férovým spôsobom prišpendlil na mantinel. Cudzí mu nebol ani Scottom Stevensom preslávený "strom".
Nekompromisnosť tohto nevídaného defenzívneho zadáka bola pre NHL vzhľadom na jeho ruský pas ohromným prekvapením. Niekedy sa však zabúda na to, že Konstantinov bol nielen tvrdý zadák, ale aj výborný korčuliar, ktorý dokázal nabrať rýchlosť a podporiť ofenzívu.
Bol to práve chladnokrvný Konstantinov, kto 6. júna 1995 ukončil tretie finále Západnej konferencie medzi Chicagom a Detroitom, keď sa v druhom predĺžení zmocnil puku v strednom pásme, vletel s ním medzi štyroch hráčov Blackhawks a švihom spomedzi kruhov prekonal gólmana Eda Belfoura.
V nasledujúcej sezóne 1995/96 Konstantinov ohúril ziskom 60 plusových bodov v základnej časti, vďaka čomu sa stal prvým hokejistom s takýmto tučným súčtom od sezóny 1986/87, kedy sa to podarilo Wayneovi Gretzkymu. Touto dobou už patril medzi ostrieľaných hráčov a súperi si naň dávali oveľa väčší pozor.
Konstantinov nechýbal ani pri samom zrode epochálnej rivality medzi Detroit Red Wings a Colorado Avalanche. Napríklad v piatom stretnutí finále Západnej konferencie z 27. mája 1996 učebnicovým bodyčekom zastavil Claudea Lemieuxa, prenikajúceho po pravom krídle. Red Wings si vtedajším víťazstvom 5:2 vynútili šieste stretnutie, v ktorom neuspeli, a práve v tomto meraní síl sa objavil Lemieuxov špinavý zákrok na Krisa Drapera, ktorý celú rivalitu rozohnil a za ktorý sa Red Wings túžili pomstiť patričnou tvrdosťou i víťazstvom.
Eufória i tragédia leta 1997
Hockeytown prekročil svoj tieň v ročníku 1996/97. Pomsta voči Avalanche nechala na seba čakať do 26. marca 1997, no keď prišla, rovno sa zapísala do histórie. Búrlivú noc, označovanú ako "Krvavá streda", Red Wings zvládli po výsledku 6:5 po predĺžení. V krvavej bitke sa nestratil ani samotný Konstantinov, keď zhodil rukavice v súboji s útočníkom Adamom Deadmarshom.Touto dobou bol Konstantinov už pevnou súčasťou "Ruskej päťky", formácie, ktorá svojím zložením o piatich ruských hráčoch bola ojedinelá nielen v histórii Red Wings, ale aj v dejinách NHL. Spolu s Konstantinovom v nej hrávali Viačeslav Fetisov, Viačeslav Kozlov, Sergej Fiodorov a Igor Larionov.
Konstantinov podčiarkol svoju dominantnú hru aj vo finále Západnej konferencie 1997, opäť proti Coloradu. V prvých troch súbojoch série vymazal z ľadu Joea Sakica a Petra Forsberga. Do pamätí vošiel aj jeho dokonalý bodyček na Forsberga zo začiatku tretej tretiny tretieho zápasu z 19. mája 1997. Konstantinov bol taký silný, že nemenej silného Forsberga odstavil jednou rukou.
Jeden z vrcholov svojej kariéry si Konstantinov nechal na finále Stanley Cupu 1997, v ktorom sa jeho Red Wings postavili proti tvrdému súperovi menom Philadelphia Flyers. Finálové boje mali byť pokračovaním bojov s rivalom Ericom Lindrosom, ktorý ako jeden z mála dokázal Konstantinova poslať k ľadu. Lindrosovi sa to podarilo napríklad v predošlom zápase Flyers a Red Wings v základnej časti, keď Konstantinova nachytal nepripraveného pri mantineli a tvrdo ho položil. Konstantinova vtedy okamžite prepadli závrate, pri ktorých dezorientovane padal na ľad, no aj napriek otrasu ešte sledoval hru a kostrbato lapal po hokejke, aby mohol pokračovať.
Vo finále Stanley Cupu 1997 sa súboj medzi Konstantinovom a Lindrosom zaobišiel už bez veľkých a devastujúcich hitov. Lindros sa s Konstantinovom nestretával tak často ako predtým, pretože proti jeho legendárnej formácii Legion of Doom nastupovali najmä Nicklas Lidström s Larrym Murphym. Lindros si tentoraz K.O. neodniesol, Konstantinovovu silu však pocítili iní. "Strom" schytal Dale Hawerchuk; medzi ďalšími lietajúcimi "Letcami" boli Trent Klatt, Colin Forbes či Dan Kordic.
Konstantinov zavŕšil úspešný ročník 1996/97 ziskom Stanley Cupu, na ktorý sa v Detroite čakalo dlhých 42 rokov. Norris Trophy, určenú najlepšiemu obrancovi súťaže, nakoniec nezískal, keď ho v hlasovaní predbehol Brian Leetch. Dodnes sa traduje, že Konstantinov nevyhral iba preto, že bol Rus. On bol však ten, kto na pošramotenú povesť niektorých ruských rodákov nechával zabudnúť.
Za šesť sezón v NHL sa Konstantinov pochlapil 185 plusovými bodmi a 175 kanadskými bodmi v 446 zápasoch základnej časti. K tomuto súčtu pridal ešte 838 trestných minút, pričom v každom ročníku ich pozbieral minimálne 100.
Konstantinov svoje štatistiky už nikdy viac nerozšíril. Len šesť dní po zisku Stanley Cupu búral spolu s masérom Sergejom Mňatsakanovom a spoluhráčom Viačeslavom Fetisovom v limuzíne. Jej šofér Richard Gnida jazdil bez platnej licencie, zaspal a vrazil do stromu na predmestí Detroitu. Nehoda z 13. júna 1997 Konstantinova uvalila do kómy a neskôr pripútala na posteľné lôžko a invalidný vozík.
Podrobnosti o nehode, pochmúrne leto 1997, preberanie sa z kómy, návštevy spoluhráčov, odchod s najbližšou rodinou na neznáme miesto, trvalá ošetrovateľská starostlivosť, súdne prieťahy, získanie amerického občianstva, usadenie sa v Detroite a vyhradenie čestnej lóže v aréne - o tom všetkom rozprávalo už mnoho článkov a svedectiev. To všetko sa stalo tiež pripomienkou pre mužstvo, ktoré túžilo po tom, aby Vladimir Konstantinov, alebo Vladdie, ako mu hovorievali jeho spoluhráči, dostal druhú šancu a eufóriu zo zisku Stanley Cupu mohol zažiť opäť.
Inšpiráciou pre spoluhráčov
V sezóne 1997/98, prvej po nehode, sa pohľady Red Wings upierali smerom k Vladdieho výstroji, kde bol priložený kameň s nápisom "Believe". Viera v lepšie vyhliadky sprevádzala hokejistov a fanúšikov aj na tímových dresoch, kde bol tento nápis vyšitý aj v ruštine a doplnený iniciálami Konstantinova a maséra Mňatsakanova. Viera však bola v prvom rade v ich mysliach a srdciach.Keď sa onoho 16. júna 1998 Konstantinov za burácania washingtonského publika s pomocou svojej manželky Iriny v 45. minúte štvrtého zápasu finále medzi Capitals a Red Wings postavil a zamával smerom k ľadu, človek si mohol povedať, že jeden veľký sen sa práve stal skutočnosťou.
Usmiatemu Vladdiemu netlieskali iba fanúšikovia. Krátko po skončení série, kedy sa Konstantinov objavil na ľade na vozíčku, ho osobne prišlo pozdraviť a potriasť mu rukou aj niekoľko hokejistov samotných Capitals, ktorí sa aj napriek trpkej prehre nechceli ponáhľať do šatne.
"A teraz sa poďme baviť o Hockeytowne," vyhlásil na úvod svojho pozápasového prejavu šéf NHL Gary Bettman a vrátil strieborný pohár lorda Stanleyho späť do rúk kapitána Stevea Yzermana. Tento raz však nebol naokolo nikto, kto by po ňom zdvihol pohár nad hlavu ako druhý v poradí. Yzerman pohár položil na Konstantinovovu nohu, mužstvo ho obklopilo a po fotografii spoločne zamierili na víťazný okruh po klzisku.
 |
| Vladimir Konstantinov obklopený spoluhráčmi po zisku Stanley Cupu (Detroit Free Press; 16.06.1998) |
Konstantinov sprevádzal svoje mužstvo aj pri bezprostredných oslavách. V šatni washingtonskej arény strávil 30 minút a osobne mu zablahoželal každý člen tímu. Kris Draper a Chris Osgood mu umožnili napiť sa šampanského priamo zo Stanley Cupu. Konstantinov po celý čas držal víťaznú cigaru, skromne sediac v kúte a s úsmevom na tvári prijímajúc objatia od svojich priateľov, pre ktorých sa stal inšpiráciou.
O dva dni neskôr sa Vladdie spolu so Sergejom Mňatsakanovom ukázal aj na oslavách priamo v Detroite. Do ulíc vtedy prišli státisíce fanúšikov a keď Konstantinov po prvýkrát po havárii urobil na verejnosti za osobnej pomoci spoluhráča Viačeslava Fetisova niekoľko krokov, davy, ktoré po celý rok verili, boli v eufórii.
Red Wings priaznivcom sľúbili, že o rok sa na oslavách predstavia znova, a že to už bude Vladdie chodiť sám. V ďalších troch play-off sa im síce nedarilo, no v roku 2002, kedy sa pohára dočkali znova, nezabudli ani na Konstantinova a prizvali ho na ľad i na neskoršie oslavy v uliciach mesta.
Vladimir Konstantinov odohral v NHL iba šesť sezón, no podľa historika Stana Fischlera to stačilo na to, aby sa zaradil medzi najlepšie bodyčekujúcich hráčov v ligových dejinách, ba možno bol vôbec najlepší zo všetkých. Stal sa jednou z najvýznamnejších postáv v novodobej histórii a kultúrnej identite detroitského klubu a dôležitou súčasťou víťazného tímu na ľade i mimo neho.
Konstantinov v neposlednom rade dokázal, že inšpiráciou skutočných šampiónov nebýva iba samotný Stanley Cup. Že ňou býva omnoho, omnoho viac. Napríklad, ako tomu bolo v jeho prípade: nádej, láska, družnosť, podpora, tvrdý boj a viera.
Život Vladimira Konstantinova po automobilovej nehode
Podklady:
- The Russian Five: A story of espionage, defection, bribery and courage (Keith Gave, Gold Star Publishing, 20.03.2018; ISBN 978-1-947165-17-5)
- Detroit Red Wings: Greatest Moments and Players (Stan Fischler, Verlag, 07.11.2017; ISBN 978-1-68358-159-8)
- When the Lights Went Out: How One Brawl Ended Hockey's Cold War and Changed the Game (Gare Joyce, Doubleday Canada, 07.11.2006; ISBN 978-0-385-66274-1)
- Red Wings focus on fallen friends during victory parade (The Times-News; 19.06.1998)
- Oh, happy day! (Jason La Canfora, Detroit Free Press; 18.06.1998)
- Konstantinov inspires Red Wings (Dave Luecking, The St. Louis Post-Dispatch; 13.06.1998)
- Fedorov is no longer a frozen asset (Helene Elliott, Los Angeles Times; 08.03.1998)
- Injured Konstantinov not in Red Wings' locker room, but he's never far from their thoughts (Helene Elliott, Los Angeles Times; 22.10.1997)
- Hope comes one step at a time for Konstantinov (Associated Press via The St. Louis Post-Dispatch; 03.08.1997)
- Docs: Konstantinov out of coma, condition is upgrated to 'fair' (Newsday; 24.07.1997)
- Red Wings defender is critical (Associated Press via The Kansas City Star; 14.06.1997)
- archív autora