MARTIN UŽÁK | 30.05.2012
Keď v roku 2002 Detroit Red Wings vyhrali jubilejný desiaty Stanley Cup, ich mužstvo začalo byť zaraďované medzi vôbec najlepšie v dejinách NHL. Red Wings mali silný tím už v sezóne 2000/01, kedy ich dres nosili Steve Yzerman, Brendan Shanahan, Sergej Fiodorov, Nicklas Lidström, Chris Chelios či Igor Larionov, pred sezónou 2001/02 sa však rozhodli, že sa ešte posilnia, aby vybudovali tím, ktorý bude najlepší v NHL.
Už tak silných Red Wings pred sezónou 2001/02 posilnili aj Dominik Hašek, Luc Robitaille a Brett Hull, teda jedni z najlepších hráčov na svojich postoch v dejinách NHL. Vtedajší dominantný tím Red Wings však nebol tvorený len hviezdami a veľkými menami. Svoje si v ňom odkrútili aj nenápadnejší hráči, stojaci v úzadí osobností. Jedným z takýchto hráčov bol skúsený švédsky obranca Fredrik Olausson.
Olausson začal s vrcholovým hokejom v Karlstade a krátko pred svojím odchodom do NHL sa po prvýkrát objavil aj v drese švédskeho národného tímu. Vo svojom poslednom európskom ročníku 1985/86 patril k najúspešnejším hokejistom na starom kontinente. V priebehu jedinej sezóny si zahral v juniorskom i seniorskom tíme Färjestadu a na juniorskom i seniorskom svetovom šampionáte. V domácej Elitserien si vybojoval majstrovský titul, ocenenie pre najlepšieho nováčika a pozíciu vo svetovom All-Star tíme Švédska.
Zámorská kariéra vtedy dvadsaťročného obrancu sa začala písať od sezóny 1986/87. Olausson sa stal solídnou údernou silou obávanej presilovky pôvodných Winnipeg Jets, keď v dvoch sezónach z prelomu osemdesiatych a deväťdesiatych rokov zaznamenal 62 bodov. Krátko po začatí svojho ôsmeho ročníka v NHL bol vymenený do Edmontonu a neskôr si zahral aj v Anaheime a Pittsburghu. Po 14 sezónach za morom bol z Olaussona skúsený obranca, ktorý vedel šikovne podporiť útok. Nechýbal mu rešpekt, pracovitosť a hokejový cit. Za morom však nikdy nedosiahol na výraznejší úspech. Napriek svojej dobrej povesti zostal nepríjemne prekvapený, keď mu po skončení sezóny 1999/00 žiaden klub neponúkol nový kontrakt. Krátko pred svojimi 34. narodeninami preto odišiel do švajčiarskeho Bernu. V najlepšej súťaži na svete za sebou zanechal 537 bodov v 931 zápasoch.
V kádri jedného z dlhodobo najnavštevovanejších európskych klubov sa Olausson nestratil a opäť získal niekoľko pozvánok do reprezentácie. Vo februári 2001 si jeho výkonov v drese Tre Kronor všimol aj Ken Holland, generálny manažér Detroitu. Keď Red Wings o niekoľko týždňov neskôr stratili výborne rozohranú sériu play-off proti Los Angeles Kings, v manažmente klubu zavládla veľká snaha o vybudovanie mužstva snov, ktoré by malo v ďalšom ročníku zaútočiť na Stanley Cup. Tím z Hockeytownu sa v lete posilnil o niekoľko legendárnych hráčov a počas sezóny dal priestor mnohým novým tváram (Pavel Daciuk, Jason Williams, Sean Avery, Jiří Fischer), bol to však odpísaný Fredrik Olausson, kto bol odvážnymi víziami klubu zlanárený ako úplne prvý. Rodák z dedinky Dädesjö sa "Červeným krídlam" upísal dňa 24. mája 2001. Až po ňom začali Red Wings podpisovať hviezdy.
Olausson dostal v Detroite číslo 27 a skromný plat 750 tisíc USD. Do mužstva sa mu podarilo výborne zapadnúť aj vďaka tomu, že čiastočne nahrádzal legendárneho Larryho Murphyho. Rovnako ako Murphy, i Olausson hrával s hokejkou otočenou na pravú stranu a vyžíval sa v hre, pri ktorej jeho tím kontroluje puk. Na ľade pôsobil veľmi rozvážne a vyrovnane. Vedel podporiť ofenzívu, no rovnako si zastal svoje nenápadné miestečko v obrane, kde prispieval poctivou robotou. Herne inteligentný - taký bol Fredrik Olausson.
Koniec koncov, taký bol celý vtedajší tím Red Wings. Mužstvo nabité legendami vstúpilo do sezóny 2001/02 ako uragán. Červeno-biely stroj valcoval takmer všetko, čo mu prišlo do cesty, a po prvých 27 zápasoch sezóny mal na konte 22 výhier, najviac nastrieľaných gólov, najlepšiu presilovku i najlepšie oslabenie v lige.
Olausson si svojimi výkonmi vybojoval aj účasť na olympijských hrách v Salt Lake City. Detroit posielal na vtedajší turnaj snov polovicu svojho kádra, a keď sa NHL po skončení olympiády rozbehla, začal už poškuľovať po istej účasti v play-off. Red Wings dosiahli na miestenku zaručujúcu vyraďovacie boje o mesiac skôr ako ostatné kluby. Mužstvo pôsobilo dojmom, že sa nedá zastaviť. Keď však Olausson v závere základnej časti utrpel zranenie bedier, Red Wings spadli do hlbokej krízy. Olausson stihol dovtedy odohrať len 47 zápasov, keďže často ho prepadávali aj problémy s dýchaním a chrípka. Do hry sa vrátil až v treťom zápase série prvého kola play-off proti Vancouveru a okamžite pomohol utiecť hrobárovi z lopaty. Red Wings vtedy postúpili po štyroch víťazstvách v rade a neskôr si po päťzápasovej bitke poradili so St. Louis Blues. Ten pravý boj ich však ešte len čakal.
Skutočná sezóna pravdy začala vo finále Západnej konferencie 2002. V ňom sa "Červené krídla" postavili proti obhajcom Stanley Cupu, tímu Colorado Avalanche. Súperi nabití veľkými hviezdami odohrali sériu, ktorá bola s odstupom času považovaná za jednu z najlepších v histórii play-off. A hoci sa na to často zabúda, významné slovo v nej mal aj Fredrik Olausson. Bol to práve on, kto vyslobodil Red Wings v kritickej chvíli tretieho zápasu, keď po prihrávke Stevea Yzermana prekročil modrú čiaru, napriahol a v čase 72:44 rozhodol o vedení 2:1 na zápasy. Olausson prispel aj k veľkolepému ukončeniu série, keď v rozhodujúcom siedmom zápase zaznamenal jeden gól a asistenciu a podčiarkol jednoznačné víťazstvo 7:0. Tento epický súboj okorenili okrem neho aj Luc Robitaille (1+2), Steve Duchesne (0+2) a Dominik Hašek (19 úspešných zákrokov). Presadiť sa teda dokázali všetci štyria veteráni, ktorí dlhé roky čakali na zisk pohára.
Hrať vo finále Stanley Cupu 2002 proti Carolina Hurricanes sa pôvodne zdalo byť akousi prechádzkou ružovým sadom. Red Wings však nenechali nič na náhode, hlavne po nešťastnej prehre v prvom zápase série. Olausson pravidelne hrával nad 20 minút na zápas a na ľad často nastupoval po boku Nicklasa Lidströma či Chrisa Cheliosa. Výrazne sa pripomenul najmä vo štvrtom stretnutí, keď vytvoril prečíslenie, na ktorého konci bol víťazný zásah Bretta Hulla. V následnom záverečnom zápase celej sezóny bol Olausson jedným z najvyťažovanejších hráčov na ľade. Hokejista, ktorý bol pred rokom odpísaný a musel sa porúčať do Európy, bol zrazu významnou súčasťou hviezdami nabitého mužstva a nakoniec dosiahol na toľko vytúžený Stanley Cup. Nad hlavu ho zdvihol ako šiesty v poradí. Prednosť pred ním dostali len Scotty Bowman, Yzerman, Hašek, Robitaille a Duchesne.
Krátko po zisku Stanley Cupu sa Olausson rozhodol ukončiť aktívnu kariéru. S pohárom sa objavil pred tisíckami fanúšikov vo švédskom Karlstade. V tej dobe už pripomínal, že svoje rozhodnutie o ukončení kariéry si nakoniec rozmyslel a že v NHL sa objaví aj v sezóne 2002/03.
Olaussonova anabáza za morom pokračovala v drese Anaheimu, do ktorého sa vrátil už po druhýkrát. Dňa 11. decembra 2002 nastúpil k tisícemu zápasu v základnej časti, čím sa stal len piatym švédskym obrancom, ktorému sa to podarilo. V tej dobe hral vo výbornej forme a pri víťazstve Mighty Ducks nad tímom Washington Capitals v pomere 3:0 zaznamenal víťazný gól a asistenciu. Jeho rozhodujúca strela prišla po nakorčuľovaní do pravého kruhu útočného pásma v závere úvodnej časti hry, len niekoľko minút po tom, čo mu celá aréna tlieskala v stoji pri spomínaní na niekoľko typických akcií z jeho najlepších rokov v NHL.
Olausson odohral v tejto svojej záverečnej sezóne v NHL 44 zápasov. Viac mu nedovolilo zranenie ramena, ktoré mu pokazilo aj celé play-off. Víťazný zásah v tisícom stretnutí v NHL bol zároveň jeho posledným gólom v kariére. O šanci zabojovať o ďalší Stanley Cup sa to však prehlásiť nedá. Olausson sa v apríli 2003 prizeral tomu, ako jeho Mighty Ducks šokujúco vyraďujú víťaza základnej časti, obhajcu Stanley Cupu a klub, ktorý mu pred rokom dal druhú šancu. Red Wings sa museli skloniť pred kalifornským mužstvom Mikea Babcocka už po štyroch zápasoch, pričom Anaheim to nakoniec dotiahol až do siedmeho zápasu finále, v ktorom však nestačil na New Jersey Devils. Olaussonov posledný súboj v play-off, ktorý bol v tejto edícii zároveň jeho jediným, sa datuje k 5. máju 2003. Vinou obnoveného zranenia ramena stihol odohrať len štyri striedania.
Záver svojej bohatej kariéry strávil Olausson v domácej Elitserien a ako štyridsaťročný si stihol zahrať aj v drese materského Färjestadu, v ktorého farbách sa ukázal po viac ako dvoch desaťročiach. Sezónu 2006/07 musel ukončiť predčasne kvôli slabosti. Hokejovú kariéru definitívne uzavrel ako štyridsaťjedenročný a v lete 2007 bol nútený podstúpiť transplantáciu pečene. Hoci bol často prehliadaný, dodnes zostáva tretím najproduktívnejším švédskym obrancom v dejinách NHL.
Taký je príbeh hokejistu, ktorý sa na vlastnej koži presvedčil, že nádej zomiera posledná, keď po dlhých rokoch urputných bojov v NHL a odchode do Európy dosiahol s Detroit Red Wings na vytúžený Stanley Cup.
Keď v roku 2002 Detroit Red Wings vyhrali jubilejný desiaty Stanley Cup, ich mužstvo začalo byť zaraďované medzi vôbec najlepšie v dejinách NHL. Red Wings mali silný tím už v sezóne 2000/01, kedy ich dres nosili Steve Yzerman, Brendan Shanahan, Sergej Fiodorov, Nicklas Lidström, Chris Chelios či Igor Larionov, pred sezónou 2001/02 sa však rozhodli, že sa ešte posilnia, aby vybudovali tím, ktorý bude najlepší v NHL.
Už tak silných Red Wings pred sezónou 2001/02 posilnili aj Dominik Hašek, Luc Robitaille a Brett Hull, teda jedni z najlepších hráčov na svojich postoch v dejinách NHL. Vtedajší dominantný tím Red Wings však nebol tvorený len hviezdami a veľkými menami. Svoje si v ňom odkrútili aj nenápadnejší hráči, stojaci v úzadí osobností. Jedným z takýchto hráčov bol skúsený švédsky obranca Fredrik Olausson.
 |
| Fredrik Olausson po svojom góle do siete Seana Burkea z Phoenixu (Paul Connors, Associated Press; 07.11.2001) |
Olausson začal s vrcholovým hokejom v Karlstade a krátko pred svojím odchodom do NHL sa po prvýkrát objavil aj v drese švédskeho národného tímu. Vo svojom poslednom európskom ročníku 1985/86 patril k najúspešnejším hokejistom na starom kontinente. V priebehu jedinej sezóny si zahral v juniorskom i seniorskom tíme Färjestadu a na juniorskom i seniorskom svetovom šampionáte. V domácej Elitserien si vybojoval majstrovský titul, ocenenie pre najlepšieho nováčika a pozíciu vo svetovom All-Star tíme Švédska.
Zámorská kariéra vtedy dvadsaťročného obrancu sa začala písať od sezóny 1986/87. Olausson sa stal solídnou údernou silou obávanej presilovky pôvodných Winnipeg Jets, keď v dvoch sezónach z prelomu osemdesiatych a deväťdesiatych rokov zaznamenal 62 bodov. Krátko po začatí svojho ôsmeho ročníka v NHL bol vymenený do Edmontonu a neskôr si zahral aj v Anaheime a Pittsburghu. Po 14 sezónach za morom bol z Olaussona skúsený obranca, ktorý vedel šikovne podporiť útok. Nechýbal mu rešpekt, pracovitosť a hokejový cit. Za morom však nikdy nedosiahol na výraznejší úspech. Napriek svojej dobrej povesti zostal nepríjemne prekvapený, keď mu po skončení sezóny 1999/00 žiaden klub neponúkol nový kontrakt. Krátko pred svojimi 34. narodeninami preto odišiel do švajčiarskeho Bernu. V najlepšej súťaži na svete za sebou zanechal 537 bodov v 931 zápasoch.
V kádri jedného z dlhodobo najnavštevovanejších európskych klubov sa Olausson nestratil a opäť získal niekoľko pozvánok do reprezentácie. Vo februári 2001 si jeho výkonov v drese Tre Kronor všimol aj Ken Holland, generálny manažér Detroitu. Keď Red Wings o niekoľko týždňov neskôr stratili výborne rozohranú sériu play-off proti Los Angeles Kings, v manažmente klubu zavládla veľká snaha o vybudovanie mužstva snov, ktoré by malo v ďalšom ročníku zaútočiť na Stanley Cup. Tím z Hockeytownu sa v lete posilnil o niekoľko legendárnych hráčov a počas sezóny dal priestor mnohým novým tváram (Pavel Daciuk, Jason Williams, Sean Avery, Jiří Fischer), bol to však odpísaný Fredrik Olausson, kto bol odvážnymi víziami klubu zlanárený ako úplne prvý. Rodák z dedinky Dädesjö sa "Červeným krídlam" upísal dňa 24. mája 2001. Až po ňom začali Red Wings podpisovať hviezdy.
Olausson dostal v Detroite číslo 27 a skromný plat 750 tisíc USD. Do mužstva sa mu podarilo výborne zapadnúť aj vďaka tomu, že čiastočne nahrádzal legendárneho Larryho Murphyho. Rovnako ako Murphy, i Olausson hrával s hokejkou otočenou na pravú stranu a vyžíval sa v hre, pri ktorej jeho tím kontroluje puk. Na ľade pôsobil veľmi rozvážne a vyrovnane. Vedel podporiť ofenzívu, no rovnako si zastal svoje nenápadné miestečko v obrane, kde prispieval poctivou robotou. Herne inteligentný - taký bol Fredrik Olausson.
Koniec koncov, taký bol celý vtedajší tím Red Wings. Mužstvo nabité legendami vstúpilo do sezóny 2001/02 ako uragán. Červeno-biely stroj valcoval takmer všetko, čo mu prišlo do cesty, a po prvých 27 zápasoch sezóny mal na konte 22 výhier, najviac nastrieľaných gólov, najlepšiu presilovku i najlepšie oslabenie v lige.
Olausson si svojimi výkonmi vybojoval aj účasť na olympijských hrách v Salt Lake City. Detroit posielal na vtedajší turnaj snov polovicu svojho kádra, a keď sa NHL po skončení olympiády rozbehla, začal už poškuľovať po istej účasti v play-off. Red Wings dosiahli na miestenku zaručujúcu vyraďovacie boje o mesiac skôr ako ostatné kluby. Mužstvo pôsobilo dojmom, že sa nedá zastaviť. Keď však Olausson v závere základnej časti utrpel zranenie bedier, Red Wings spadli do hlbokej krízy. Olausson stihol dovtedy odohrať len 47 zápasov, keďže často ho prepadávali aj problémy s dýchaním a chrípka. Do hry sa vrátil až v treťom zápase série prvého kola play-off proti Vancouveru a okamžite pomohol utiecť hrobárovi z lopaty. Red Wings vtedy postúpili po štyroch víťazstvách v rade a neskôr si po päťzápasovej bitke poradili so St. Louis Blues. Ten pravý boj ich však ešte len čakal.
Skutočná sezóna pravdy začala vo finále Západnej konferencie 2002. V ňom sa "Červené krídla" postavili proti obhajcom Stanley Cupu, tímu Colorado Avalanche. Súperi nabití veľkými hviezdami odohrali sériu, ktorá bola s odstupom času považovaná za jednu z najlepších v histórii play-off. A hoci sa na to často zabúda, významné slovo v nej mal aj Fredrik Olausson. Bol to práve on, kto vyslobodil Red Wings v kritickej chvíli tretieho zápasu, keď po prihrávke Stevea Yzermana prekročil modrú čiaru, napriahol a v čase 72:44 rozhodol o vedení 2:1 na zápasy. Olausson prispel aj k veľkolepému ukončeniu série, keď v rozhodujúcom siedmom zápase zaznamenal jeden gól a asistenciu a podčiarkol jednoznačné víťazstvo 7:0. Tento epický súboj okorenili okrem neho aj Luc Robitaille (1+2), Steve Duchesne (0+2) a Dominik Hašek (19 úspešných zákrokov). Presadiť sa teda dokázali všetci štyria veteráni, ktorí dlhé roky čakali na zisk pohára.
Hrať vo finále Stanley Cupu 2002 proti Carolina Hurricanes sa pôvodne zdalo byť akousi prechádzkou ružovým sadom. Red Wings však nenechali nič na náhode, hlavne po nešťastnej prehre v prvom zápase série. Olausson pravidelne hrával nad 20 minút na zápas a na ľad často nastupoval po boku Nicklasa Lidströma či Chrisa Cheliosa. Výrazne sa pripomenul najmä vo štvrtom stretnutí, keď vytvoril prečíslenie, na ktorého konci bol víťazný zásah Bretta Hulla. V následnom záverečnom zápase celej sezóny bol Olausson jedným z najvyťažovanejších hráčov na ľade. Hokejista, ktorý bol pred rokom odpísaný a musel sa porúčať do Európy, bol zrazu významnou súčasťou hviezdami nabitého mužstva a nakoniec dosiahol na toľko vytúžený Stanley Cup. Nad hlavu ho zdvihol ako šiesty v poradí. Prednosť pred ním dostali len Scotty Bowman, Yzerman, Hašek, Robitaille a Duchesne.
Krátko po zisku Stanley Cupu sa Olausson rozhodol ukončiť aktívnu kariéru. S pohárom sa objavil pred tisíckami fanúšikov vo švédskom Karlstade. V tej dobe už pripomínal, že svoje rozhodnutie o ukončení kariéry si nakoniec rozmyslel a že v NHL sa objaví aj v sezóne 2002/03.
Olaussonova anabáza za morom pokračovala v drese Anaheimu, do ktorého sa vrátil už po druhýkrát. Dňa 11. decembra 2002 nastúpil k tisícemu zápasu v základnej časti, čím sa stal len piatym švédskym obrancom, ktorému sa to podarilo. V tej dobe hral vo výbornej forme a pri víťazstve Mighty Ducks nad tímom Washington Capitals v pomere 3:0 zaznamenal víťazný gól a asistenciu. Jeho rozhodujúca strela prišla po nakorčuľovaní do pravého kruhu útočného pásma v závere úvodnej časti hry, len niekoľko minút po tom, čo mu celá aréna tlieskala v stoji pri spomínaní na niekoľko typických akcií z jeho najlepších rokov v NHL.
Olausson odohral v tejto svojej záverečnej sezóne v NHL 44 zápasov. Viac mu nedovolilo zranenie ramena, ktoré mu pokazilo aj celé play-off. Víťazný zásah v tisícom stretnutí v NHL bol zároveň jeho posledným gólom v kariére. O šanci zabojovať o ďalší Stanley Cup sa to však prehlásiť nedá. Olausson sa v apríli 2003 prizeral tomu, ako jeho Mighty Ducks šokujúco vyraďujú víťaza základnej časti, obhajcu Stanley Cupu a klub, ktorý mu pred rokom dal druhú šancu. Red Wings sa museli skloniť pred kalifornským mužstvom Mikea Babcocka už po štyroch zápasoch, pričom Anaheim to nakoniec dotiahol až do siedmeho zápasu finále, v ktorom však nestačil na New Jersey Devils. Olaussonov posledný súboj v play-off, ktorý bol v tejto edícii zároveň jeho jediným, sa datuje k 5. máju 2003. Vinou obnoveného zranenia ramena stihol odohrať len štyri striedania.
Záver svojej bohatej kariéry strávil Olausson v domácej Elitserien a ako štyridsaťročný si stihol zahrať aj v drese materského Färjestadu, v ktorého farbách sa ukázal po viac ako dvoch desaťročiach. Sezónu 2006/07 musel ukončiť predčasne kvôli slabosti. Hokejovú kariéru definitívne uzavrel ako štyridsaťjedenročný a v lete 2007 bol nútený podstúpiť transplantáciu pečene. Hoci bol často prehliadaný, dodnes zostáva tretím najproduktívnejším švédskym obrancom v dejinách NHL.
Taký je príbeh hokejistu, ktorý sa na vlastnej koži presvedčil, že nádej zomiera posledná, keď po dlhých rokoch urputných bojov v NHL a odchode do Európy dosiahol s Detroit Red Wings na vytúžený Stanley Cup.