MARTIN UŽÁK | 04.12.2014
Je a navždy zostane ikonou ottawských "Senátorov", ku ktorým sa v noci symbolicky pripojí pri rozkorčuľovaní pred zápasom s New York Islanders, a ku ktorým sa v dohľadnej dobe vráti, aby bol poctený vyradením svojho čísla 11 pod strop ottawskej arény Canadian Tire Centre.
Popri rokoch v drese Senators by sa však nemalo zabudnúť ani na poslednú hokejovú kapitolu, ktorú vzorný džentlmen Daniel Alfredsson absolvoval v minulej sezóne v drese Detroit Red Wings.
Napriek štatútu štyridsiatnika, boľavému chrbtu, premršteným reakciám v ottawských médiách či netrpezlivosti niektorých fanúšikov bol Daniel Alfredsson pre Red Wings všetkým, v čo dúfali, keď ho angažovali a ocenili za to, aby im dokázal, že ešte stále môže hrať a vystupovať na vysokej úrovni.
Daniel Alfredsson to dokazoval pri každej príležitosti, ktorú v sezóne 2013/14 mal.
Dokazoval to svojimi výkonmi na ľade, keď pravidelne produkoval, pomáhal obranným radám, prezentoval sa delovým príklepom v presilovej hre, alebo oplýval majstrovským prehľadom a trpezlivým vracaním prihrávok do druhej vlny, čo Hockeytown nevidel od čias "Profesora" Igora Larionova. Alfredsson nebol celkom zdravý, často ani netrénoval, iba nastupoval do zápasov. Napriek tomu nazbieral v základnej časti 49 kanadských bodov a stal sa najproduktívnejším hráčom zraneniami zdecimovaného tímu Red Wings.
Dokazoval to svojimi vodcovskými schopnosťami, keď bol vymenovaný za asistenta kapitána a v obdobiach, v ktorých pre zranenia absentovali Pavel Daciuk a kapitán Henrik Zetterberg, býval príkladným lídrom kolektívu, rešpektovaným trénermi, spoluhráčmi a každým, kto sa s ním mohol stretnúť a neskôr prehovoriť o jeho tak významnom vplyve na omladený a výkonnostne nevyrovnaný tím Red Wings.
Dokazoval to svojou ľudskosťou a vernosťou, keď sa hrdo prezentoval svojím novým domom na predmestí Detroitu, v ktorom privítal kamery HBO pri natáčaní dokumentárnej reality show 24/7, aby spolu s manželkou Birgittou a synmi Hugom, Louim, Fenixom a Williamom Erikom postavil vianočný stromček a neskôr vzal deti na malý tréning do Joe Louis Areny, ako správny hokejový otec ich nechal, aby si niesli svoj výstroj, a pri vstupe na ľad im pripomenul, že sú bratia a že sa nesmú biť. Alfredsson si Detroit obľúbil a dodržal svoje slovo, že v sezóne 2014/15 v ňom zostane žiť bez ohľadu na to, či bude alebo nebude pokračovať v kariére.
Dokazoval to svojím rešpektom voči celému klubu, keď pri príchode do Detroitu nebažil po svojom obvyklom čísle 11 a sám si pôvodne vybral číslo 24, alebo keď po sezóne 2013/14 nechcel s klubom unáhlene podpísať kontrakt ešte predtým, ako by mohol zistiť, ako je na tom zdravotne a či by pre svoj boľavý chrbát nebol po väčšinu roka zranený a tým zbytočne nezaťažoval platový strop a nemohol pomôcť na ľade.
Podávať vo vysokom veku kvalitné výkony, byť jedným z vodcov a pozitívnym vzorom, i po rokoch uznania sa prezentovať rýdzou zdvorilosťou, oplývať bezhraničnou vášňou pre hru a rešpektovať predstavy klubu na úkor vlastného úžitku je niečo, čo nedokáže každý hokejista. Takýmto spôsobom sa dokážu prezentovať iba skutočne veľkí, prvotriedni, výnimoční hráči, ktorých je aj v NHL ako šafranu.
Pôsobenie Daniela Alfredssona v Detroite možno neskončilo tak, ako si on sám predstavoval, keďže na vytúžený Stanley Cup s Red Wings nedosiahol a pre chronické bolesti chrbta sa aj napriek niekoľkým pokusom do tejto sezóny nepostavil a aktívnu kariéru musel ukončiť skôr, ako by si želal.
Napriek tomu možno prehlásiť, že ten odvážny angažmán v drese Red Wings stál za to a že za svoje výkony na ľade i vystupovanie mimo neho si tento výnimočný hokejista a výnimočný človek zaslúži potlesk v stoji.
Je a navždy zostane ikonou ottawských "Senátorov", ku ktorým sa v noci symbolicky pripojí pri rozkorčuľovaní pred zápasom s New York Islanders, a ku ktorým sa v dohľadnej dobe vráti, aby bol poctený vyradením svojho čísla 11 pod strop ottawskej arény Canadian Tire Centre.
Popri rokoch v drese Senators by sa však nemalo zabudnúť ani na poslednú hokejovú kapitolu, ktorú vzorný džentlmen Daniel Alfredsson absolvoval v minulej sezóne v drese Detroit Red Wings.
 |
| Daniel Alfredsson v drese Detroit Red Wings (Adrian Wyld, The Canadian Press) |
Napriek štatútu štyridsiatnika, boľavému chrbtu, premršteným reakciám v ottawských médiách či netrpezlivosti niektorých fanúšikov bol Daniel Alfredsson pre Red Wings všetkým, v čo dúfali, keď ho angažovali a ocenili za to, aby im dokázal, že ešte stále môže hrať a vystupovať na vysokej úrovni.
Daniel Alfredsson to dokazoval pri každej príležitosti, ktorú v sezóne 2013/14 mal.
Dokazoval to svojimi výkonmi na ľade, keď pravidelne produkoval, pomáhal obranným radám, prezentoval sa delovým príklepom v presilovej hre, alebo oplýval majstrovským prehľadom a trpezlivým vracaním prihrávok do druhej vlny, čo Hockeytown nevidel od čias "Profesora" Igora Larionova. Alfredsson nebol celkom zdravý, často ani netrénoval, iba nastupoval do zápasov. Napriek tomu nazbieral v základnej časti 49 kanadských bodov a stal sa najproduktívnejším hráčom zraneniami zdecimovaného tímu Red Wings.
Dokazoval to svojimi vodcovskými schopnosťami, keď bol vymenovaný za asistenta kapitána a v obdobiach, v ktorých pre zranenia absentovali Pavel Daciuk a kapitán Henrik Zetterberg, býval príkladným lídrom kolektívu, rešpektovaným trénermi, spoluhráčmi a každým, kto sa s ním mohol stretnúť a neskôr prehovoriť o jeho tak významnom vplyve na omladený a výkonnostne nevyrovnaný tím Red Wings.
Dokazoval to svojou ľudskosťou a vernosťou, keď sa hrdo prezentoval svojím novým domom na predmestí Detroitu, v ktorom privítal kamery HBO pri natáčaní dokumentárnej reality show 24/7, aby spolu s manželkou Birgittou a synmi Hugom, Louim, Fenixom a Williamom Erikom postavil vianočný stromček a neskôr vzal deti na malý tréning do Joe Louis Areny, ako správny hokejový otec ich nechal, aby si niesli svoj výstroj, a pri vstupe na ľad im pripomenul, že sú bratia a že sa nesmú biť. Alfredsson si Detroit obľúbil a dodržal svoje slovo, že v sezóne 2014/15 v ňom zostane žiť bez ohľadu na to, či bude alebo nebude pokračovať v kariére.
Dokazoval to svojím rešpektom voči celému klubu, keď pri príchode do Detroitu nebažil po svojom obvyklom čísle 11 a sám si pôvodne vybral číslo 24, alebo keď po sezóne 2013/14 nechcel s klubom unáhlene podpísať kontrakt ešte predtým, ako by mohol zistiť, ako je na tom zdravotne a či by pre svoj boľavý chrbát nebol po väčšinu roka zranený a tým zbytočne nezaťažoval platový strop a nemohol pomôcť na ľade.
Podávať vo vysokom veku kvalitné výkony, byť jedným z vodcov a pozitívnym vzorom, i po rokoch uznania sa prezentovať rýdzou zdvorilosťou, oplývať bezhraničnou vášňou pre hru a rešpektovať predstavy klubu na úkor vlastného úžitku je niečo, čo nedokáže každý hokejista. Takýmto spôsobom sa dokážu prezentovať iba skutočne veľkí, prvotriedni, výnimoční hráči, ktorých je aj v NHL ako šafranu.
Pôsobenie Daniela Alfredssona v Detroite možno neskončilo tak, ako si on sám predstavoval, keďže na vytúžený Stanley Cup s Red Wings nedosiahol a pre chronické bolesti chrbta sa aj napriek niekoľkým pokusom do tejto sezóny nepostavil a aktívnu kariéru musel ukončiť skôr, ako by si želal.
Napriek tomu možno prehlásiť, že ten odvážny angažmán v drese Red Wings stál za to a že za svoje výkony na ľade i vystupovanie mimo neho si tento výnimočný hokejista a výnimočný človek zaslúži potlesk v stoji.
Privítanie Daniela Alfredssona v Ottawe, 01.12.2013